| 201500" scrolling="NO" frameborder="0"> |
B A N
Í C T V O V Ľ U B I E T O V E
J N
A Ž E L E Z N Ú R U D U II. časť dejín
baníctva v Ľubietovej Ing. Arpád
Bergfest 1951 Kým baníctvo na medenú rudu v Ľubietovej spomína sa už
počiatkom XIV. stor., ohľadne baníctva na železnú rudu prvé záznamy najdeme
u kremnickej komory v r. 1580, teda koncom XVI. Storočia a to
v súvislosti so železnou hutou v Hronci /Rohnitz/. O tejto sa
píše, že stála uprostred obce a stroje poháňala voda z potoka
Zahrenbach. Železné bane na Horehroní mali už podľa toho v XVI. storočí
vlastnú hutu. V samej Ľubietovej podľa zápisnice
o pochôdzke baní zo dňa 12. júna 1634 prevodzoval štát, t.j. erár. Pri
spomenutej pochôdzke ľubietovských železných baní členovia komisie Schappelmann
Ján, banský majster zo Španej Doliny, Šimeon Faschang a Wolfgang Schmidt
našli dve starovne, opustené štólne, z čoho možno súdiť, že už dávnejšie
dobývali železnú rudu. Táto zpráva popisuje nasledujúce bane: Khayserische
alebo Hudeczische baňa. Dobývala 4
lamačmi ¼ siah hrubú /0,5m/ rudu, ale z nej vyrobené železo za
tepla sa lámalo. Hnedelovú rudu už predkovia dobývali a ponechali sideritovú
/ocelkovú/ výplň. Komisia navrhovala, aby bolí vyhľadávané hnedelové
/limonitové/ výskyty. Stadt
štóla bola zavalená a ani Russeger
štóla nebola prístupná. Komisia našla na haldách /odvaloch/ dobrú
úpravarenskú rudu. Bola ešte jedna štóla, pod Russeger štólou, do ktorej sa ale
nedalo vstúpiť. Bola úplne zavalená. Z Hudec štólne mala huta ešte
zásobu asi za 80 skríň /kastní/ železnej rudy. Bolo preto nutné započať kutacie
práce, lebo inak huta musela by zastaviť prevádzku pece. Vtedy tieto bane
prevodzovala komora /erár/ a uvažovalo sa, či by nebolo účelné bane
prepustiť súkromným podnikateľom. Erár započal kutanie ihneď a už 6.
decembra 1634 hlásili Simeon Faschang a Wolfgang Schmidt, že
v Ľubietovej prezreli nové kutisko, ktoré otvorili 9 siah /18m/ dlhou
štólňou. Našli ¼ siah mocnú hnedelovú žilu na Pingartene v doline
Nemšovej. Výchoz tejto žily bol najdený i na povrchu a pokračovalo sa
v sledných prácach už i z toho dôvodu, že podľa prevedeného
skúšobného tavenia šafár hlásil priaznivé výsledky, lebo získali akostné surové
železo. Podľa indexu Uber die Ordinari Acta hl.
komorného grófstva v Banskej Štiavnici už i dňa 25. februára 1629
podali zprávu o železných baniach v Ľubietovej Johan Fischer
a Wolfgang Schmidt. Druhá zpráva podaná tými istými 29. mája 1630 spomína
i tretieho člena komisie Johana Maurera. Podľa Berggerichtsbuch-u der
Berggerichts Substitucion in Neusohl boli bane na železnú rudu prevodzované
v Ľubietovej v druhej polovici XVII. storočia Vogelom Sommerom,
prefektom komorných majetkov, potom revolucionármi a konečne komorou. Banské miery boli prepožičané
ťažiarstvam v r. 1711, potom znovu v r. 1723 a opäť 7. III.
1725. Po každom prepožičaní bola prevádzka zastavená a o údel znovu
požiadané. 14. augusta 1700 vyslaný jeden kutár
z Hronca ku kutacím prácam v Ľubietovej na Jamesnú a Driehine. 7. septembra 1715 uvádza Index, že sa vyrábali
bomby, gule a granáty. V r. 1734 najdeme len poznámku, že
v Ľubietovej a v Ponikoch boli ťažiari oslobodení na 3 roky od
platenia urbury. Štefan Janšák /Uhorsko v dobe
uhorského feudalizmu, str. 50/ píše, že z úpadku, do ktorého priviedli
banské mestá vojny XVII. a XVIII. Storočia ... slovenské mestá sa už nikdy
nepozdvihli na úroveň konkurenčných miest západnej Európy. S ich poeticky
ospevovaným bohatstvom krute kontrastuje skutočnosť, že robotníctvo z nich
utekalo a ktoré neutieklo živilo sa žobraním. Toto skutočne platilo
o Ľubietovej, ktorá poskytuje smutný obraz v tejto dobe. Časté
ubytovanie nedisciplinovaného vojska stalo sa pravou metlou obyvateľstva. Bane
takmer celkom upadli, mešťania navštevovaní častými požiarmi sa zadĺžili,
pokles ceny domov išiel tak ďaleko, že nebolo možné dostať na ne žiadnu
pôžičku. Obyvateľstvo nútené bolo uspokojiť sa so skromným výnosom zemedelstva,
keďže z remesiel, súvisiacich úzko s osudom baní nedalo sa vyžiť. Len
hrnčiarsky a obuvnícky sa ako-tak organizoval. Ináč pracovalo sa takmer
v každom dome na drobných výrobkoch z dreva. V r. 1720 bolo v Ľubietovej
744 duší a počet domácností činil 103. Prvú podrobnejšiu zprávu
o železorudných baniach v Ľubietovej najdeme z druhej polovice
XVIII. stor. Jedná zápisnica Protokol pro Nro 8
z roku 1775 popisuje bane v Ľubietovej a v Ponikoch. A/ V Ľubietovej: Jamesna baňa. Vo východnej čelbe
pracovali dvaja lamači. Smerom žily napredovali 6 stôp úkolove za 45 gr./stopu.
Žila v čelbe sa rudnate zošlachtila. Iní robotníci vyrobili na
stropovciach 1924 centov železnej rudy /za mzdu 4 ½ gr. za cent rudy/. Driehina baňa. Pracovali
v nej 7 robotníci čiastočne po zálomoch, čiastočne na pevnej hlinastej
čelbe. Napredovali 13 stôp, úkolove 15 gr. za stopu. Tí istí robotníci vyrobili
v mesiaci júni 1775 420 centov železnej rudy po 5 gr./cent. Nová kutacia, alebo horná Jamesna
baňa. T. č. nebola obložená, lebo železná ruda sa ťahá do hĺbky
a doprava je sťažená. Bude potrebné rudnatý stĺp jednou hlbšou Zubau
štólňou /pomocnou štólňou/ otvoriť. K prístupu rudnej žily bude potrebné
vyrúbať 20 siah. Stefansberger baňa. Ruda
z tejto bane je v dostatočnom množstve v zásobe pri hute
a treba najprv previesť skúšobné tavenie a čakať na získané
skúsenosti a výsledky. B/ V Ponikoch: Zollner baňa. Je obložená 7
robotníkmi, zamestnanými na stropovcoch a vo východných čelbách hornej
a dolnej dedičnej štólne za úkol 1 florena za stopu. Vyrobili 118 centov
železnej rudy po 6 gr. za cent. Habakuk baňa. Pracovali
v nej 4 robotníci. Východná čelba postúpila o 4 stopy, západná
o 7 stôp, úkolove 1 florén za stopu. Vyrobilo sa 128 centov železnej rudy
po 4 gr. za cent. Goldberger baňa. Prevádzali sa
kutacie a sledné práce 15 robotníkmi. Na dedičnej štólni napredovalo sa na
3 stopy úkolom 2 florenov. Na hornom a dolnom východnom poli v smere
žily postúpila chodba o 14 stôp. K úkolu poskytovali zvláštny
príplatok 24 gr. za stopu. Vyrobili 322 centov železnej rudy po 5 gr. za cent. Hlinka baňa. Započatá Zubau
štólňa napredovala 2 lamačmi o 3 siahách, za ktorú prácu spolu
s výdrevou si zarobili 6 florenov a 43 grajciarov. Ďalší 2 lamači
dodali 217 centov železnej rudy z dobývok po 3 grajc./cent rudy. Keďže táto zpráva uvádza opísané bane
ako K.u.k. und gewerkschaftliche Grube in Libethen und Pojnik, sú záznamy
Bergbezitstandbuchu dodatočné zápisy už o stave jestvujúcich banských
oprávneniach. Podľa Bergbezitstandbuchu 27. apríla
1782 banské miery prepožičané k.k. eráru s jednou vysokou pecou, stupou
/úpravňou/ a príslušenstvami. Banský erár mal 73 1/3 kuksov, ťažiari
bystrickí 36 kuksov, mesto Ľubietová 8 kuksov, Ignác Puschmann 6 2/3 kuksov,
Emerich Inkey 2 kuksy, Herz. Coburg Gotha 2 kuksy, spolu 128 kuksov. Podľa
Visitations Protokolu zo dňa 2. októbra 1821 patrili do komplexu ľubietovských
baní: Jamesna, Poniky, Dubravica. Podrobný opis týchto je v citovanom elaboráte
v §§ 109-132 na 46 stranách. Dôležitejšie state citujeme stručne za účelom
znázornenia prevádzkových pomerov v rokoch okolo 1820-1821. § 109. Jamesna baňa. Od
Ľubietovej vo vzdialenosti 2 hod. cesty je Jamesna baňa na severnom úbočí vrchu
Vepor. Tak v pod- ako i nadloží je ohraničené ložisko železnej rudy
s vápencom. Ložisko je 18 siah mocné, spád má 550 smeruje na 8h.
Na hornom obzore je známy výskyt na 300 siah /600m/, na spodnom obzore do 30
siah. Vrstvy železného ložiska sú tvorené z hlinastého limonitu, krevelu
/hematitu/ a z čierneho glaskopfu /psilomelan/, nie zriedka pretkané
jalovými preplatkami, obsahujúcimi pyrit, železo obsahujúci opal, mastek. Mnohé staré štólne, prepadliská /pingy/
svedčia, že tu už dlhšiu dobu kvitlo baníctvo na železo. V rokoch Visitacie
/1821/ boli dobývky obložené na 4 horizontoch. Z týchto štólňa I., II.,
III. a IV. sú v prevádzke, kým štólňou č. VI. má sa ešte napredovať
k prekrižovaniu ložiska /Anton štólňa/. Najväčšia smerná dĺžka ložiska je
otvorená na najvyššej štólni č.I. V západnej časti sú tak v strope
ako i pod chodbou intaktné rudné celky, miestami však i staré
dobývky. Na východ narazilo sa s jedným komínom na jalovú poruchovú žilu. Štólňa č.II. leží nižšie o 3
½ siahy /7m/. Bola hnaná v jalovom podloží a toto bolo
križované len veľmi málo bezvýznamnými krátkymi chodbicami s čiastočne
rudnatými vložkami. Na štólni č.III. niet križovania
a železná ruda bola miestami dobývaná starcami. Leží o 8 siah nižšie
pod štólňou č.II. Prevádzajú sa len práce udržovacie. Významnejší je výskyt na štólni č.V.,
ktorá je 118 siah dlhá a čelbou mylne postúpila do jaloviny.
V úsekoch pod čelbou sú intaktné rudné celky. Za účelom odvodňovania spomenutých
vyšších obzorov, vetrania a koncentrovania dopravy bola započatá štólňa
č.VI., ktorá však postúpila len na 20 siah a ešte nenarazila ložisko
železnej rudy. V ďalšom rozpisuje sa zápisnica
o montanistických zásadách, podľa ktorých sa má zariadiť prevádzka.
Odsudzuje starý spôsob vyrabovania bohatších úsekov a navrhuje tieto
smernice: a/ Mocná žila /Gang/ sa má dobývať
priečnym rúbaním, aby bola výroba lacnejšia a neponechali sa rudy
v pod- i nadloží, ako sa nájdu v starých dobývkach. Toto priečne
dobývanie má sa najprv zaviesť na štólni č.I. b/ Štólňa č.II má sa opustiť
a štólňa č.III má sa spojiť s komínom so štólňou č.I. Dobývanie má sa
započať, aby taviaca pec bola dostatočne zásobená. c/ Na štólni č.I majú sa udržiavať len
chodby a sýpky, potrebné k prevádzke a k dobývaniu.
Výdreva, vylomená z opustených chodieb má sa použiť inde. d/ Keďže pre nasledujúcu taviacu kampaň
sa preliminuje spracovať 30.000 centov /17.000q/ železnej rudy, musí Jamesna
baňa vyrobiť 74% tohto množstva so 14 lamačmi, lebo 1 lamač môže mesačne
vyrúbať do 100 centov železnej rudy. e/ Mimo uvedených 14 lamačov budú
zamestnaní 6 robotníci v úkole na štólni č.I a majú prekrižovať
priečnu žilu, za ktorou treba vyhľadať pokračovanie rudnatej žily /Gang/, ktorá
sa dá stopovať na povrchu, kde sú nohé opustené štólne a prepadliská
/pingy/. Na Michal štólni 2 lamači majú napredovať čelbou, ktorá stojí
v jalovine a po vymeraní a redukovaní žily železnej rudy na nivo
Michal štólne má sa križovať podľa redukcie do pod- alebo nadložia. f/ Každým 4 lamačom sa prideľuje 1
pratač, pričom však zámenná cena 1 centu železnej rudy zostáva nezmenene 6
½ grajciara /Convencionálne mince/. g/ Na udržovanie majú zamestnávať 2
tesárov. h/ Banské mapy sa majú doplňovať a
v budúcom zasadnutí predkladať. §110. Zdokonalenie úpravy odvalových
rúd a zásobu úpravenských rúd nemožno podľa návrhu Španej Doliny
uskutočniť, lebo niet dostatočného množstva vody a značný obnos na
investície nestojí k dispozícii. Úpravňa zamestnávala 6 robotníkov na
jednoduchom zariadení, žľaby, splavy /Gitter/ a koryto. Za 1 cent rudy
platilo sa ½ grajc. conv. mince. §111. Keďže vysoká pec vyžaduje, aby
železná ruda z Jamesna bola pražená len polovičným množstvom a toto
množstvo v menších kusových rudách sa nevyrába, má sa v bani
čiastočne rozdrobiť /puchovať/ a triediť na kusy 2 colové, 1 colové
a 1/4 colové. Plánuje sa ¾ kusovej rudy z dobývok už
v bani rozdrobiť. §112. Baňa na Šajbe. Od
Ľubietovej vo vzdialenosti ¼ hodinovej cesty je baňa na Šajbe, kde sa
dobýva 18 – 20%-ová železná ruda. Ložisko /Lager/ je vo zvetralej hornine.
Výskyt je smerne a v úklone nedostatočne presledovaný. Mocnosť
rudnatosti je len 1 stopa, takže žiadne valné nádeje nemožno do tohto výskytu
klásť. Vzdor tomu je potrebné túto rudu ako prísadu použiť k rudám
z bane Jamesna. §113. Kutacie práce majú sa prevádzať
v Driekini, kde pred niekoľkými rokmi dobývali ocelok /siderit/ uložený vo
vrstve hlinastej bridlice. Navrhuje sa vyhľadať tento výskyt dvoma robotníkmi
i vo vrchoch u Hiadel-u. Obe kutacie práce boli dosiaľ bezvýsledné,
ale treba sledovať i ďalej kutacími prácami charakter výskytu. §114. Vysoká pec v Ľubietovej má
sa zásobovať pre budúcu kampaň percentuálne: z Jamesny, železnou rudou 74% z Driekini železnou rudou 4% zo Šajby 6% zo Starých Hôr ocelkom 8% zo Stefansbergu železnou rudou 4% troskami z frišovania 4% 100% Pre plánované množstvo 30.000 centov má
dodať železnú rudu: Jamesna 22.200
centov Driekina 1.200 centov Stefansberg 1.200 centov Šajba
1.800 centov Staré Hory ocelok 2.400 centov Troska z frišovania 1.200 centov 30.000
centov Pre
stávajúcu kampaň má sa vysoká pec zásobovať: Z Ľubietovej železnou rudou 84% 20.160
centov Zo Starých Hôr ocelkom 8%
1.920 centov Z Driekini železnou rudou 4% 960 centov Zo Stefansbergu 4% 960
centov 100% 24.000
centov Zásoba
dosiaľ už pripravená: Jamesna žel. ruda 21.500 centov Šajba žel. ruda 500 centov Driekina žel. ruda 3.960 centov Stefansberg žel. ruda 1.134 centov Staré Hory ocelok
950 centov Straková žel. ruda 1.000 centov Hiadel žel. ruda 4.000 centov Závoz žel. ruda 200 centov Železník žel. ruda
140 centov 33.384
centov. V ďalšom popisuje Vizitačná
zápisnica chod vysokej pece, manipuláciu /§115/, prácu hámra /§116/
v Ľubietovej, hámor vo Vajskovej /§117/, stavebné návrhy /§118/, žiadosti
/§119/. Nedoporučuje sa zo Starých Hôr prevziať znečistený ocelok, lebo
obsahuje mnoho chalkopyritu, tetraedritu a malachitu, takže získané surové
železo je krehké a menej hodnotné /§120-121/. §122. Železná ruda v Ponikoch nemá
k dispozícii dostatočné množstvo železnej rudy a preto už v r.
1818 sa započalo znovuotváranie jednej starej štólne na vrchu Hlinka, neďaleko
od mestečka Poniky. Železná ruda je silne okrová a vyskytuje sa
hniezdovite, čočkovite, v menších-väčších úsekoch, znečistená
i hlinou. Žila je vyvinutá vo vápenci. Čelbou sa napreduje
k severozápadu. V dobývkach pracujú 12 lamači. Za 1 cent hlinastej
železnej rudy sa platí 5 grajciarov /conv. mince/. Jeden lamač vyrobí mesačne
80-100 centov rudy. Navrhuje sa, aby robotníci na inom mieste kutali na železnú
rudu v pokračovaní výskytu na vrchu Hlinka a za vyrobenú železnú rudu
aby sa platilo 8 grajciarov /conv. mince/ za cent. Stávajúca štólňa je v doline
a do hĺbky sledovať žilu by vyžadovalo nákladné čerpanie vody, preto
uvažované bolo o návrhu, aby robotníci z vlastnej iniciatívy
a vlastným nákladom hľadali výskyty železnej rudy. §123. V Dúbravici vo vrchoch „nad
Močarinami“ je v hornej Michal štólni síce len úzka rudnatá žilka
o mocnosti sotva ½ až 1 stopy /31,6 cm/, ale nádejnejšia ako na
Hlinke. Baňa je len v polhodinovej vzdialenosti od huty v Ponikoch.
Ruda je okrový vláknitý hnedel /Glaskopf/ lepšej akosti s obsahom 35
funtov pro cent. Táto štólňa – blízko k povrchu – bola opustená a ruda bola
otvorená spodnou Michal štólňou. Ložisko smeruje k severovýchodu a má
spád 450 k juhozápadu. V dobývkach pracujú 4 lamači za
mzdu 5 grajciarov /conv. m./ za 1 cent rudy. Na vyšších povrchových kutacích
prácach sú zamestnaní 2 lamači. §§ 124, 125, 126. Pojednávajú
o hutníckych záležitostiach. Dôležitejšie
sú dáta nasledujúceho §-u, kde sa udáva, ktoré bane dodávajú rudu pre
hutu v Ponikoch. § 127. Vysoká pec v Ponikoch má sa
zásobovať pre budúcu kampaň percentuálne: Z bane na Hlinke – hlinastou železnou
rudou 48% 14.400 centov Z Michal štólne – hlinastou
železnou rudou 16% 4.800 centov Zo Starých Hôr – ocelok 10% 3.000 centov Z bane Zolna - hlinastou železnou
rudou 10% 3.000 centov Z bane Habakuk – hlinastou
železnou rudou 4% 1.200 centov Z bane Dubravica – hlinastou
železnou rudou 4% 1.200 centov Z bane Einheimisch – hlinastou
železnou rudou 2% 600
centov Trosky z frišovania 6% 1.800 centov 100%
30.000 centov Zásoba rúd v hute a na závodoch je uskladnená.
Upotrebiteľná železná ruda činí 31.014 centov, zväčša ale dá sa použiť len ako
prísada. Neupotrebiteľná
ruda činí 38.653 centov. Do prvej skupiny patria závody so
zásobami: baňa na Hlinke – 9400 centov, Michal štólňa – 604 centov, ruda zo
Starých Hôr – 2000 centov, baňa Zolna – 12080 centov, Habakuk štólňa – 6300
centov a baňa Dubravica – 630 centov. Spolu je to horeuvedených 31.014
centov. Neupotrebiteľná zásoba železnej rudy je v bani na Petrikovej –
6740 centov a pri Einheimisch bani – 31913 centov. Spolu 38653
centov. Pre
plánovanú kampaň musia ešte vyrobiť: žel. rudu na Hlinke 5.000 centov zo Starých Hôr 1.000 centov z Michal štólne 4.196 centov z Dúbravice 570 centov 10.766 centov. §
128. Výhľady pre budúcnosť sú pesimistické už podľa dát uvedených
v predošlých odstavcoch. Michalštólnianske kutacie práce sú
dosiaľ neuspokojivé a nemožno počítať podľa dosavádnych sledných na
akostnejší a výdatnejší výskyt. Rudy z bane Einheimisch
a z Petrikovej nemožno použiť pre vysoký obsah mangánu. Kutacie práce v Kiznach /Biznach?/
ako i Zajačí kút dosavád nepriniesli rozhodujúce výsledky. V prvej
kutacej štólni otvorili okrový limonit, v druhej len zafarbenú hlinastú
žilu miestami s kusami železnej rudy. Kutacie práce na Bansko boli zastavené,
lebo železná ruda obsahovala pyrit
/Poznámka prekladateľa: Pravdepodobne tvoril sa hnedel –limonit zvetrávaním
pyritu a možno v hĺbke sa dosiahne ložisko pyritu??/. Kutacia práca v Dubravici otvorila
len hlinastú žilu. Na Borovine bola kutacími prácami
narazená železná ruda. Bola však znečistená zemitým kobaltom. V Zolni bola kutacou štólňou
otvorená len bezvýznamná žilka. Podľa uvedených dát boli kutacie práce
bezvýsledné a samé bane v prevádzke dobývali len menejcenné viac
prísadové železné rudy. Z Vizitations Protokolu má pre
štúdium baníctva v Ľubietovej ešte význam § 123, lebo sa zdôrazňuje
potreba rozsiahlejšími kutacími prácami vyhľadať výdatnejšie ložiská železnej
rudy. Kým v Ľubietovej jedine Jamesna
baňa umožňuje prevádzku vysokej pece, zatiaľ v Ponikoch dodajú bane
nekvalitnú, hlinastú rudu a musí sa kalkulovať nákupom rudy lepšej
kvality. Navrhujú sa rôzne odmeny pre
robotníkov, ktorí najdú výdatnejšie ložisko železnej rudy, aby zabezpečili chod
vysokej pece v Ľubietovej a v Ponikoch. Z Protokolov „Gewerks Protokoll“
sú niektoré pozoruhodné dáta z rokov 1850 a 1842. Posátka. Výskyt železnej rudy
podľa zprávy z r. 1850 č. 2030 bol výdatný. V poslednej dobe
severozápadne od šachty otvorená Kutacia štólňa umožnila dobývanie mesačne
priemerne 600 centov železnej rudy a má význam i pre budúcnosť, takže
dôkladné sledovanie výskytu sa započalo. Výroba piateho mzdového odbobia bola
1000 centov s 19 robotníkmi za 456 smien. Zubau štólňa. Rudnaté ložisko
v prvom križovaní tretieho obzoru bolo rezervované pre dobývanie. Jamesna. Na zbytkoch starých
dobývok v okolí Titus úpadnice sú mnohé pracovné miesta s dobrou
železnou rudou. Výroba v piatom zárobkovom období bola 1050 centov
s 24 robotníkmi za 576 smien. Za 14 dní vyrobil si jeden robotník 4 fl. 12
gr., na jednu smenu 21 gr. Jelšina. Z porady zo dňa
14. apríla 1842 číslo 1840/267/ 1842 navrhovala banskobystrická komorná správa
odmeňovať Mathiáša a Johana Clementisa, ktorí vlastným nákladom našli
kutacími prácami limonitový výskyt v Jelšine /pri Ponikoch/ a dodali
10252 centov dobrú hnedelovú rudu a to i z toho dôvodu, že
ložisko je nádejné i pre budúcnosť ponického baníctva a železného
hutníctva. Podpisom richtára Banskej Bystrice,
zástupcov súkromných spoločníkov ako i mesta Ľubietovej predložená bola
žiadosť na správu železiarní, aby podľa § 149 Patentu zo dňa 23. mája 1854
svolávala tzv. Gewerkstag, lebo za 11 rokov táto porada nebola ani raz svolaná. Žiadosť bola podaná 31. augusta 1856. Návrh na riaditeľstvo Berg, Forst u.
Guter Direktion bol predložený 15. januára 1857, v ktorom ohľadne zisku
ťažiarstva pozoruhodné sú dáta: Ľubietová a Waisková mala priemerne
ročitého zisku 10.800 zl. Poniky 26.000
zl. Podľa ocenenia kuksov, číslo akty 71
z r. 1856, bola hodnota v oboch závodoch stanovená v 530 zl.
A na jeden kuks jedného závodu 84 zl., dokonca až 203 zl., čo znamená
spolu 27%-nú rentu, lebo kuksy z oboch závodov sú spoločné u členov
ťažiarstva. Tieto priaznivé výsledky sú dôkazom, že
sú neodôvodnené sťažnosti spoločníkov ohľadne úpadku železiarskeho ťažiarstva
v Ľubietovej a na Ponikoch. Poukazuje sa na návrhy už predložené,
ktorými ohľadne zvýšenia produktivity podali svoje plány a preto navrhujú
svolať žiadaný Gewerkstag – ťažiarske zasadnutie. Na začiatku XIX. Storočia zdokonalila
sa huta v Rohnitz /Rohnitz=Hronec/ a stavali sa ďalšie taviarne
v Ľubietovej v okolí obce Jaraba, Ponik a Pohorella, ako
i maše a hámre v obciach Chvatimech, Piesok, Zahrembach, Bystrá,
Waisková, Jasenia, Moštenica a Banská Bystrica. V r. 1831 bola
dobudovaná valcovňa v Podbrezovej, ktorá vyrábala i železničné
koľajnice. Surové železo dodali z obcí
Hronec, Polhora, Tisovec, Ľubietová, Pojniky a Dobšiná. Podľa dát Karla Hauera v r. 1863
dobývali bane v obciach Ľubietová, Hronec, Mittelwald a Ponik spolu
112.000 centov rudy. Keďže sa huta v Hronci nezdokonaľovala a bane
v Hronci, Jaraba, Balogu a v Hruškovej sa vyčerpali a rudu
bolo treba dopravovať z 10-12 míľ z Dobšinej, preto chudé hronecké ako
i drahé dobšinské rudy zapríčinili v r. 1867 zánik taviarní
v Hronci. V Ľubietovej postavila sa ako
náhrada hroneckej taviarne jedna vysoká pec a zmodernizovala sa
v Podbrezovej oceliareň a rúrovňa. Surové železo vysokej pece
v Ľubietovej spracovala železiareň v Podbrezovej. Keď hovoríme o baníctve
v Ľubietovej, musíme myslieť nielen na lokálne výskyty v samej
Ľubietovej, ale načim shrnúť do štúdia všetky okolité bane, ktoré gravitovali
so svojimi rudami k taviacim peciam v Ľubietovej, Jarabe, Ponikoch
a Pohorellej a odtiaľ so surovým železom do Podbrezovej. Samozrejme
sú pri tom dôležité i zprávy o opustených baniach, nakoľko pochádzajú
zo spoľahlivého prameňa. Hauer opisujem bane pod Poľanou
v blízkosti Ponickej Huty. Podložie ložísk je hlinastý vápenec, nadložie
krystalický vápenec. Mocnosť výplne bola 2-8 stôp. Ruda bola znečistená
hlinastým vápencom a rudy sotva obsahovali 25% železa. Jedno limonitové
ložisko smerom východno-západným so sklonom 12-150 k juhu bolo
1-3 stopy hrubé. Železné bane v okolí Poník
dodávali v r. 1863 sotva 10.000 centov rudy. Maderspach v r. 1880
našiel v Ponikoch len jednu baňu, ktoré bola prístupná a to
bezprostredne pri hute, severne na úbočí Stanko vršku. V štólni je
najkrajnejšie v nadloží diasová-kremitá bridlica, na to nasleduje žltý trias-dolomit,
nad tým kremitá červená bridlica a konečne hlinastá výplň so zvetralou
andezitovou tufou, v ktorej sa vyvinuli limonitové hniezda.
V puklinách limonitu našli i hematit, siderit, miestami
s chalcedónom. Smer hniezd bol východo-západný so sklonom k juhu. V Dúbravici a v bani
„Pod Breziny“ v puklinách kvarcitu vyskytoval sa limonit, ktorý obsahoval
37% železa /Fe/. Medzi Ľubietovou a Tri vody vidno
stopy starých železných baní v andezitovej tufe. Napr. na severozápadnom
svahu vrchu Vepor /1255/ bola Mathias baňa s kremitou železnou rudou
a na západnom svahu smerom k Ľubietovej Jamesna s limonitom
medzi trias dolomitom a andezitovou tufou. /dolomit je v nadloží
fylitu/ Na južnom svahu vrchu Vepor bola
František baňa /Francisci/ s výplňou kremitých železných rudnatých čočiek
o mocnosti miestami až 2m. Všetky výskyty sú pôvodu
metasomatického, t.j. povstali premenou dolomitu v železnú rudu
s kremeňom. Baňa v Hruškovej - 2 km
severozápadne od Zährenbachu medzi vrchmi Mitrova /1253m/ a Dolinka
/1002m/ dobývala v staršej dobe limonit, ktorý vznikol z pôvodnej
pyritovej výplne. Rudy boli hematit, pyrit, limonit a železný oker
v hniezdach medzi kremitou bridlicou. Baňa Jamesna dala v r. 1907 asi
1712 ton rudy s obsahom Fe = 31%. Podľa dr. Pappa boli pozoruhodnejšie
železorudné bane v župe zvolenskej len v okolí Ľubietovej
a Poník. Už v r. 1915 píše dr. K. Papp, že
v Ponikoch dobývali limonitové a hematitové rudné ložiská, avšak
v jeho dobe bolo vidno už len odvaly. V andezitovej oblasti
štiavnicko-kremnického pohoria je v severovýchodných končinách andezitový
ostrov dvojštítneho Vepora /1255 a 1302 m/ medzi paleozoickými bridlicami.
Na kontakte týchto dvoch hornín sú na čelných miestach pozoruhodné výskyty
železnej rudy. Nad obcou Tri vody /Dreiwasser/
v bani František podložie tvorí fylit, poťažne dolomit a nadložím je
andezitový tuf. Výplň je kremitá železná ruda, t.j. limonit a hematit
obsahujúc mnoho kremeňa. Podobný charakter majú i železorudné výskyty
v severozápadnej časti Mathias bane a na ľubietovskej strane ležiacej
Jamesna baňa. Západne od Ľubietovej v Posatek
bani vyskytuje sa limonit /hnedel/ tiež medzi dolomitom a andezitovou
tufou. Dolomit len v blízkosti andezitu bol premenený v železnú rudu,
čo je dôkazom, že železná ruda, chalcedónové a opálové žilky sú postvulkanického
pôvodu, povstalé postvulkanickými účinkami andezitovej erupcie. Podľa Bergbezitzstandbuchu der k.k.
Neusohler Berggerichts Substitution 1857 prepožičané boli banské miery
v Ľubietovej pre Libethener k.k. B. Gew. Eisenwerk: a/
Jamesna železná baňa = 12544 štvorc. banských siah na úpätí vrchu Vepor
/doprava štólňou 646 ban. dráha, 50-60 robotníkmi, ďalej povozmi 12,5 km do
železiarní v Ľubietovej/. b/
Posadka Ferdinand baňa stará Erzherzog Johan šachta s gápľom
a prislušenstvami 12544 štv. ban. siah. c/
Pohorella Jakob štólňa. Štólňová miera 12544OO d/
Železno spolu s Jakubovou baňou. Štol. Miera 12544OO e/
Závoz pravidelná št. miera 12544OO f/
Lousi baňa /Lujza/ medzi Majerhof Bunowo, Hardi majer a Peklo 12544OO,
haldy=200OO g/
Hrb od vrchu Vepor bočiaceho sa hrebeňa Hrb. 12544OO Vysoká železná pec
s príslušentvami a s bytmi. Lokalizáciu opisujem kniha banskej
prepožičky takto: a/ leží na sedle vrchu Jamesna
a na lúke Mlynárovská b/ leží na brehu /Hugel/ Posádka medzi
Šajbou a Pohorellou i Driekinou /pri pozemkoch Mailing, Mrva, Kmety,
Heinrich/ c/ leží v Pohorelle a majeri
Nikolai na pozemkoch Andreas Hudetz a Johan Chriastel d/ v doline Železnô oproti
Jankovej doline v lese e/ pod vrchom Prusko alebo menom závoz. Ponické bane prepožičané na železnú
rudu boli rozdelené takto: Banský
erár mal 80 1/3 podielov, mesto B. Bystrica 32, mesto Poniky 12, Ignác
Puschmann z B. Bystrice 3 2/3 podielov. Majetok pozostával z banských
mier: 1/
Banské pole Hlinka, jedna dolnouhorská banská miera 51478,89 m2 Prepožičané bolo 12. septembra 1819. 2/
Horné a Spodné banské pole Einheimisch, dve dolnouhorské banské miery
102957,78 m2. Prepožičané 30. októbra 1796. 3/
Baňa v Dúbravici na zemí obce Hrochoť a Dúbravica na pozemku
Eszterházyho v Hrochoti. Prepožičané 1. decembra 1781 č. 319. obnovené 1818
jedna banská miera 4/
Baňa Djel na území obce Pojnik jedna banská miera /r. 1840/ 5/
Baňa Zolna na území obce Pojnik jedna banská miera. Prepožičaná 27. apríla
1782. Ad 5/ Prevádzka zastavená bola v r.
1847 pre vyčerpanosť výskytu. Zápisnica hlavnej pochôdzky z r. 1847. Rudy
úplne vydobyté. 6/
Baňa Jelšina na území obce Pojnik jedna banská miera. Prepožičané 22. februára
1840. Ad6/ Pre špatnú akosť železnej rudy
prevádzali len sledné práce i to zväčša v pracovnom kľude. V banskej knihe
Bergbezitzstandbuch der k.k. Neusohler Berggericht Substitition 1851 na str.
178 uvádza sa, že o prevádzke týchto baní v Ponikoch neboli najdené
žiadne prevádzkové dáta. Bane na Troch Vodách. Od r. 1857
majiteľ Ernest Prihradný. Banský
erár prevádzal bane do r. 1854, keď Note Berggerichtu /č.2560/ 223
z r.1854 uvádza zastavenie prevádzky na Dreiwasser. 1/
Mathias /Ferdinandi/ a Johan štólne. Peikovská baňa, leží v doline
Peiková na území Ľubietovej . Prepožičané 13. decembra 1795 na železnú rudu.
Tri dolnouhorské banské miery po 12544 štvorcových siahach. V roku 1871
číslom 120 vymazané. 2/
Florian štólňa v Bacuchove v komorných rezervných horách
v Brezne. Prepožičané 16. novembra 1841 č. 1103 na železnú rudu. Výmaz
v r. 1871 č. 120. 3/
Gustáv banské pole 12544OO v rezervovaných lesoch
v Ľubietovej Hora prostredná nad Širokým Grúňom. Prepožičané číslom 260
z r. 1853, vymazané 13. júla 1855. Zpráva banského referenta, banského
radcu Landerera zo dňa 5. januára 1855 na výnos Berg-Forst-und Guter Direktion
v Banskej Štiavnici číslo 547/P/854 o pochôdzke železorudných baní
a kutacích diel v Ľubietovej a v Ponikoch vychvaľuje
vyrobené surové železo z vysokej pece v Ľubietovej „Beruhmtes Rokeisen“
z rúd Jamesna bane, ktoré boli bohatšie, ľahkotaviteľné a kusové, kým
primiešané rudy z Posátka a Pohorella boli chudšie, tiež
ľahkotaviteľné, ale hlinasté. Jamesna baňa južne od huty
v 3 km vzdialenosti na vrchu Vepor na kontakte andezitu a vápenca,
dobýva 6 siah mocnú žilu so širokými železorudnými pásmi obsahujúc hlavne
hnedel /limonit/ veľmi dobrej akosti, niekedy však silne miešaný opálom. Výskyt – píše Landerer – bol mnohými
štólňami prekutaný a dobývaný. V jeho dobe /1855/ bola
v prevádzke len jedna štólňa číslo I. a to najsevernejšia čelba,
ktorou za jednou priečnou žilou otvorila sa mocná, intaktná železorudná časť.
Na otvorenie tohto rudného úseku obložila sa štólňa č.3 hlbším obzorom. Baňa Posádka na ceste do Poník 1
½ hodiny od ľubietovskej huty k juhozápadu s páňvovitým
výskytom hnedelu vo vápenci, ktorý spočiatku odstránením povrchovej vrstvy bol
dobývaný. Následkom toho stávajúca štólňa snehovou vodou z vydobytých jám
bola silne porušená. Rudnaté hniezda sa vyberávali hĺbením po nivo štólne
a potom vyrabovaním výdrevy úpadníc nechali prázdne jamy zboriť. Týmto
postupom obrábali sa vždy novšie a ďalšie výskyty – rudnaté hniezda. Hĺbka
tohto páňvovitého výskytu nebola toho času ešte dosiahnutá a keďže
vyrúbanie oveľa dlhšej štólne v dosť pevnom vápenci by bolo bývalo
nákladné, otázka hĺbky zostala nevyriešená. V bani Pohorella blízko
k Posádke boli pomery stejné a správny bol záver zprávy, že prevádzka
baní v Ľubietovej bola toho času uspokojivá. Ohľadne železorudnej bane
v Ponikoch zpráva uvádza, že hneď pri huty v Ponikoch je jedna
bohatá železorudná baňa. Ruda tejto bane by vystačila zásobovať vysokú pec
v Ponikoch niekoľko rokov. Má však špatnú vlastnosť, že vyrobené surové
železo je už za studena lámavé. Z toho dôvodu potrebné je postarať sa
o nákup prípadne aj drahšej a chudšej železnej rudy, ktorá by
napravila akosť surového železa. Einheimisch baňa tiež
v blízkosti vysokej pece bola v prevádzke dvoma štólňami.
V hlinastých vrstvách vápenca sa dobýval silne blyšťavý hnedel, ktorý však
obsahoval fosfor. Stará šachta bola opustená. Na spodnej štólni vyskytli sa
veľmi pekné úseky rudných celkov. Ruda postupuje i do hĺbky, ale otváranie
tej s hlbšou štólňou bude nákladné, lebo dolina je plytká. Očakávané
množstvo odhaduje sa na veľmi veľké. Baňa
v Dúbravici je vzdialená od huty na
1 ¾ hod. k juhu. Výskyt je podobný k pred týmto uvedenému
a je dobývaný viacerými menšími štólňami. Výplň je hlinastá a pokrytá
je kremitými valúnmi a vrstvami železnej rudy s plochým úklonom. Žila
je vyvinutá vo zvetralej rule /gneis/ a hĺbka môže ešte mnoho kryť.
Potrebné by bolo namerať a geognosticky preskúmať celú baňu. Hlinka baňa leží 1½ hod.
cesty vzdialene od huty. Je to povrchový výskyt nad vápencom. Ruda je chudá,
ale ako prímiešok k iným rudám veľmi upotrebiteľná. Výplň je hematit
/Rotheisenstein/. Dobývanie je zastavené a keďže zásoba tejto rudy sa
míňa, potrebné bolo uvažovať o budúcom dobývaní. Zpráva zdôrazňuje nutnosť vyhľadávania
ďalších výskytov železnej rudy. Zápisnica porady zo dňa 27. júna 1855
protirečí nielen predchádzajúcej správe, ale i nastávajúcemu vývoju baní
a prevádzkovým dátam až do r. 1910. Hovorí totiž, že bude sa musieť
uvažovať o zastavení chodu vysokej pece v Ľubietovej, lebo ruda
z Ľubietovej má slabú zádrž /Geringhältig/ a zapríčiňuje veľkú
spotrebu paliva. Zdá sa, že hronecká huta úmyselne
znehodnotila výskyt v Ľubietovej, aby nedošlo k zlepšeniu prevádzky
v Ľubietovej, čo však ako sa zdá, nepodarilo sa, lebo v Ľubietovej
postavili novú vysokú pec a v Hronci bola prevádzka zastavená
v r. 1867. Vo výkazoch o zásobe železných rúd
sú mnohé výskyty uvedené, o ktorých písomné zprávy sa nenachodia. Pre
úplnosť k orientácii nech slúžia
dáta výkazu z októbra 1854. I. Zásoba železnej rudy v októbri
1854 v Ľubietovej:
Spolu
zásoba na huti 52.368 centov = 29.300q na bani 28.701 centov = 16.070q II. Zásoba železnej rudy na Ponikoch
v októbri 1854:
Spolu
zásoba na huti 2.697 centov = 1.510q na bani 128.184 centov = 71.780q Ponická huta tavila železnú rudu
/zpráva za august 1854/ v tejto percentuálnej smesi: Einheimisch hnedelová
ruda = 44%, Dubravice = 36%, z Hlinky = 8%, z Djelu = 8% a Zolna
bane = 4%, spolu 100%, k čomu dávali 25% vápenca. V auguste 1854 vyrobila huta
v Ponikoch zo smesi 3440 centov železnej rudy a 857 centov prísady =
4297 centov smesi, 739 centov surového železa a 17 centov liatiny. Počet
odpracovaných smien bol 1272 za 4 týždne. Používané drevené uhlie vážilo 1
merica /1 Maas = 103-104 funtov /57,7-58,2 kg/. Keďže sa získava prakticky z tvrdého
listnatého dreva zuhoľnatením z 1 prm suchého dreva 480-500 litrov
dreveného uhlia /100 1.= 10-12 kg/, tak pri váhe 18-22 kg na 100 litrov
kusového dreveného uhlia by mala mať stará používaná merica pre drevené uhlie
okrúhle objemu 0,3 m3, t.j. 300 litrov /Slov. lesnícka príručka 1943
– str. 274/. Podľa Manipulations Ausweisu /výkaz
manipulácií/ z roku 1854 bola používaná na meranie dreveného uhlia
„žarnovická merica“, ktorá sa rovnala so 6,46 viedenskými kubičnými stopami /po
31,6 dm3/, t.j. okrúhle 6,46 x 31,6 = okrúhle 183 litrov = 0,183 m3,
čo potvrdzuje oprávnenosť stálych sťažností huty, že dodané drevené uhlie je
menejcenné, málo vypálené, lebo váha 100 litrov dreveného uhlia prevýšila podľa
lesníckych skúseností stanované maximum 22 kg /100 litrov o 9,7 kg, t.j.
bola 31,7 kg na 100 litrov/. Pre meranie surového dreva používali
miliari /a v lesníctve tiež/ žrďovú mieru = Stabelmaas, ktorá sa rovnala
2,2 kubickým stopám, t.j. okrúhle 0,7 m3. V starých správach sú tieto miery
všeobecne používané a preto pri štúdiu záznamov železiarskych hutí možno
správne posúdiť prevádzkové dáta len prepočítaním týchto. Keďže v odbornej
literatúre žiadne údaje sa nenašli, boli dáta citovaného výkazu pre ďalšie
štúdium veľmi vzácne a umožnili prepočítanie používaných mier na terajšiu
ich hodnotu: 1
žarnovická merica = 1 Maas = okrúhle 183 litrov, 1
žrďová miera = Stabelmaas = 0,7 m3. Ponická huta nevyrábala akostné surové
železo a sú správy v archíve komorného úradu v Banskej
Štiavnici, podľa ktorých bol vyslaný závodom zákaz používať tieto výrobky. K porovnaniu manipulácie taviacich
pecí okolitých železiarní nech slúžia tieto dáta:
Proti týmto správam /č. 10259/1854 kg
archív/, v ktorých je vykázaná spotreba vápenca vo výške 25%
v Ponikoch vykazuje správa č.1524/287 z r. 1845 len 20%-nú spotrebu,
čo ešte vždy prevyšuje maximum okolitých železiarskych hutí /r. 1840 bolo 24%/.
O prevádzke železnej huty
v Ľubietovej pre obdobie 1840-1854 sú neúplné správy. Ohľadne kutacích
prác na vrchu Hrb, Uhlištie, Jankova dolina, Schoprovo uvádza správa z r.
1840 že v hlinastej výplni sú hnedelové vložky. Prevádzku ľubietovskej a ponickej
huty opísal stručne v r. 1873 Anton Péch takto: Ľubietovská železiarska huta.
Erár mal 78 ½ zo 128 podielov. Táto huta bola zásobovaná železnou rudou
z bane v Jamesnej, Posádky a z Pohorelly. Najvýznamnejšia
bola baňa Jamesna pod vrchom Vepor, kde na kontakte vápenca a andezitového
/píše trachyt/ tufu dobývali 35-40 funt/procentové železné rudy z 3-4
siahy mocného ložiska. Výskyt je síce často porušený smykovými poruchami, keďže
však v tufe bolo možno napredovať chodbou, mohlo sa ľahko nájsť
pokračovanie odsunutej časti ložiska. V tejto
dobe boli trovy dobývania 1q železnej rudy 10-12 grajciarov. Keby sa bolo
zaviedlo pravidelné prevádzanie a prípravy pre dobývanie boli včas
prevedené a výroba by sa bola zvýšila, bola by daná možnosť znížiť výlohy
na 8-10 grajciarov. Opravou cesty i dopravné trovy by sa mohli znížiť. Taviareň ležala v blízkosti mesta
Ľubietovej a výrobu by bolo možno zvýšiť až na 20-25000 q surového železa,
ktoré bolo veľmi vhodné na zhotovenie špeciálnych odliatkov. Keďže bane
v samej Ľubietovej boli mimo prevádzky, používalo sa drevo rezervovaných
lesov v blízkosti Ľubietovej pre prevádzku huty. Drevné uhlie stálo
taviareň 9-10 grajciarov za kub. Stopu. Z Ľubietovej viedla dosť dobrá
cesta na hradskú Banská Bystrica-Hronec. K ľubietovskej železiarni patril
i hámor vo Veiskovej. Péch navrhoval malú hutu
v Ľubietovej predať súkromnému priemyslu a keď by sa to nemohlo
uskutočniť, doporučoval taviacu pec prestaviť na väčší výkon, aspoň na 50000 q
surového železa, čím by sa znížili výrobné náklady. Bilančné výsledky v rokoch
1867-1871 sú v nasledujúcej tabuľke:
Ponická
železiarska huta. Erár mal 80 ½
zo 128 podielov. Jedna baňa tohto závodu bola v bezprostrednej blízkosti
taviarne. Vyrábala sa železná ruda s obsahom Fe=20-25 funt/cent /asi
20-25%/ zo žily vyvinutej medzi hlinastým vápencom a kryštalickým
vápencom. Rudy obsahovali v značnom množstve fosfor a preto nebola
upotrebiteľná. Ostatné bane ležali od huty
vzdialenejšie pri Dubravici a Jelšine, kde sa rudy vyskytli medzi
bridlicou a vápencom. Obsahovali tiež 20-25% železa a boli menej
znečistené fosforom. Množstvo rudy v týchto baniach
bolo veľmi obmedzené a zvýšenie ťažby bolo nemožné. Taviaca pec mala
ročitú kapacitu výroby 15-16000 centov surového železa, pre špatnú akosť rúd
spotrebovala veľa paliva. Pec a iné zariadenia boli v dosť dobrom
stave. Palivo dodalo panstvo Eszterházyho,
okolo 10 grajciarov za kubickú stopu. Keďže táto malá taviareň ležala na
nevhodnom a neprístupnom mieste a zvýšenie výroby bolo nemožné, navrhoval
predaj závodu súkromnému priemyslu. Bilančné výsledky v rokoch 1867-1871
sú uvedené v nasledujúcej tabuľke:
Vzrast počtu obyvateľstva
v Ľubietovej od r. 1805 do r. 1847 udávajú štatistické dáta o 32,73%
/pre rok 1805 z počtu duší 1329 na 1764 duší v r. 1847/. V r. 1805 bola vojenská daň
Ľubietovej 1565 zl., na 10 obyvateľov 11 zl. 77 gr. Mala síce zo 24 slob. kráľ.
miest slovenských najmenšiu daň, na obyvateľstvo pripadla však väčšia kvóta,
ako napr. na 10 obyvateľov Banskej Bystrice /8 zl. 63 gr./, Banskej Štiavnice
/9 zl. 07 gr./, Brezna /6 zl. 20 gr./, Kremnice /8 zl. 98 gr./, Novej Bane /5
zl. 24 gr./, Pukanca /7zl. 52 gr./. V r. 1847 boli už pomery
o niečo lepšie, lebo vojenská daň bola znížená na 1408 zl. A tak
pripadlo na 10 obyvateľov z tejže 7 zl. 98 gr., ale ešte pomerne vždy viac
ako niektoré lepšie situované mestá. Všeobecné ťarchy daňové, slabo vyvinutý
železiarsky priemysel hatili vývoj baníctva v Ľubietovej a len
v druhej polovici XIX. stor. vidíme isté príznaky zlepšenia pomerov. Krátku správu podal v r. 1872
banský kapitán Pongrác z Banskej Bystrice: 1/ Jamesna. Ložisko má smer od
východu k západu, podložie je vápenec, nadložie trachitový tuf /?asi
andezitový tuf/. Mocnosť výplne bola od 2 – 40 m /1 – 20 siah/. Rudy boli:
hnedelová ruda, potom kremeňom prerastený ocelok /opleiseinstein/ a čierny
hematit, krevel, ktorý sa vyskytoval v podobe glaskopfu. V ložisku
bolo mnoho mliečnych opálov, chalcedónov a hyalitu. Mesačná výroba
železnej rudy bola pri zamestnávaní 50 robotníkov asi 3300-3400 q /6000
centov/. 2/ Hrb. Banské pole Hrb
v susedstve banského poľa Jamesna bolo t.č. mimo prevádzky. Pod baňou
Jamesna bolo ešte jedno banské pole Luos, v ktorom sa tiež nepracovalo. 3/ Posádka. Tzv. Ferdinand baňa
bola už veľmi dávno prevodzovaná a hnedel ako i kremitý ocelok
/opaleisenstein/ sa vyskytoval misovite /mulde=medence/. Pod železnou rudou bol
vápenec, nad ňou alluvium. Železná ruda sa ľahko rozpadala a v podobe
hliny bola dopravovaná na povrch. Kovnatosť bola Fe=20-25%. Mocnosť výplne bola
kolísavá, od 0,3 až po 4 m /1 stopa až 2 siahy/. Traja baníci vyrobili mesačne
300 centov /170 q/ rudy. Na druhom úbočí vrchu Posádka na strane
ku Pohorella bola Jakob štólňa mimo prevádzky. 4/ Baňa na Kolbe. Tu
v Pavel štólni mocnosť žily bola len 0,3-0,4 m, obsahovala nikel
a kobaltovú rudu miestami tetraedritom. Nikel-kobaltová ruda mala
kovnatosť Ni=15%, Co=4%. Tetraedrit bol striebro-chudý. Pracovali 4 lamači
a vyrobili ročite 50 centov rudy /28q/ a 150 centov tetraedritovej
medenej rudy /84q/. Cena nikel-kobalt rudy bola t.č. 29 zlatých a bola
dodávaná firme Evans do Birminghamu /Anglicko/. Ohľadne železorudných baní
v Ponikoch píše Pongrác nasledovné: 1/ Baňa pod Breziny. V roku
1872 boli prevádzané kutacie práce vo výhradnej kutbe č. 437 z r. 1871 za
účelom sledovania tzv. Michal železorudného ložiska, ktoré vo verucane
/grauwake/ bolo narazené štólňou vo vzdialenosti asi 16 m /8 siah/
o mocnosti 1 m /3 stopy/. Smer ložiska je 4h a skloňuje sa
k 10h. Výplň hnedel /limonit/ obsahoval 28% Fe a 2% P /fosfor/. 2/ Baňa Dubravica. Táto baňa
leží v chotári obce Hrochoť, patrila v r. 1872 ponickej hute. Hnedel
vyskytuje sa vo verrucane o mocnosti 0,6-1,2m /2-4 stopy/, smeruje
k 6h, skloňuje sa k severu. Obsahoval Fe= 28%, P= 2%. Traja robotníci
vyrobili mesačne 800 centov /450q/ železnej rudy. 3/ Baňa v Ponikoch pri hute,
Einheimisch baňa. Ložisko bolo 4 m mocné /2 siahy/, v podloží bola
bridlica, v nadloží vápenec. Smer ložiska bol východný so sklonom
k juhu. Kovnatosť bola Fe= 32-34%, P = 3%. 14 robotníci vyrobili mesačne
2500 centov železnej rudy. 4/ Baňa Jelšina. Patrila údajne
k hute v Ponikoch. Výskyt vo vápenci bol 2 m mocný, smeroval
k severu. Kovnatosť hnedeľa bola Fe= 30-32%, P = 4%. Táto baňa, ktorá bola
v prevádzke nepretržite, nebola zavedená do banskej knihy, kým baňa
Hlinka, ktorá už v r. 1846 bola opustená vedená bola v katastri
poplatkov. Bolo zažiadané banské oprávnenie Hlinku vymazať a na baňu Jelšina
prepožičať dve banské miery. Dr. Papp podáva o výskyte železnej
rudy na vrchu Vepor /Harb/ geologickým rezom prehľadné vysvetlenie
a analýzu železných rúd: Analýzy železných rúd v bývalej župe zvolenskej /Kerpely
v r. 1877/
Ohľadne samej huty v Ľubietovej
podáva stručne správu vyššie spomenutý Pongrác v r. 1872: Pec o výške 30 stôp /9,5 m/ bola
v r. 1871 zvýšená o 10 stôp na 40 stôp /12,6m/. Valcový fukač bol
poháňaný vodným kolom o 7 KS a parným strojom o 20 KS. Oba
stroje pracovali spoločne. Tavila sa ruda z bane Jamesna a Posátka,
pridaním málo pevnej strusky /frischschlake/. Kremitá železná ruda z bane
Jamesna /silicat hältiger Thoneisenstein/ sa pražila. Ročitá výroba surového
a liateho železa bola okrúhle 26000 centov /14560q/, z ktorého bola
liatina 4000 centov /2240q/. Na výrobu 1 centu železa spotrebovali 20 stop
mäkkého a tvrdého palivového dreva miešane. Drevené uhlie bolo veľmi
špatné, preto bola spotreba paliva príliš vysoká. Miešanie /Gattirung/ sa
prevádzalo tak, aby jednotlivé dávky obsahovali 32% železa. Mesačný zárobok
hutných robotníkov bol: Hutnícky
majster 28 zl. a tantiemy
do 20 zl. Uhliarsky
majster 36 zl. Tavič 32 zl. /Schmelzer/ Plnič 25 zl. /Aufgeber/ Pražiar 20 zl. /Roster/ Pri
formovaní 15 – 40 zl.
/Former/ Banskí robotníci pracovali týždenne 4
dni a zarobili 16 zl. za mesiac. Majitelia železnej huty boli: Komora
/erár/ 73 1/3 podielov Mesto
Banská Bystrica 36 podielov Mesto
Ľubietová 8 podielov Ignác
Puschmann 6 2/3 podielu Princ
Coburg Gotha 2 podiely Dedičia
Imricha Inkeyho 2 podiely V Ponikoch bola taviaca pec 32
stôp vysoká /asi 10,1m/, valcový fukač bol poháňaný vodným kolom zhotoveného zo
železa o priemere 20 stôp /6,3 m/ o sile 15 KS. Vyrobilo sa ročite
16000 centov /8000-9000 q/ surového železa, ktoré dodávali na čistenie do
Brezovej /10000 centov/ a do Kostiviarskej /6000 centov/. Vyrobené železo
mohli použiť len na menej hodnotné liatiny. Ohľadne zániku baní a huty
v Ponikoch máme poznámku na str. 193 v VIII zväzku knihy výhradných
kutísk banského kapitanátu v Banskej Bystrici. Ponická huta zastúpená Viktorom
Achatzom, závodným huty, na základe všeobecného kutacieho povolenia č. 421 zo
dňa 21. júla 1872. /Sv. V. str. 136/ obdržala výhradné kutacie povolenie
v obci Dubravica na chotári pozemku Sztrakonického u lesov
Predbreziny. Bližšie udáva od bodu, kde cesta v doline križuje potok
v smere 2h vo vzdialenosti 84 1/10 siah sa má postaviť kutacie
znamenie. Záražný bod bol vyznačený v smere 17h 2O
v 32 8/10 siahach od kutacieho znamenia. V r. 1873 obdržala huta povolenie
/č. 574/ na speňaženie 1000 centov rudy. Podľa správy z r. 1878 /č. 594/
bol v r. 1872 v podloží žily vyrúbaný 142 stôp dlhý priestor
a získalo sa 1453 centov železnej rudy nákladom 155 zl. 30 gr. V r.
1873 napredovalo sa o 237 stôp. Vyrobilo sa 3095 centov železnej rudy
nákladom 196 zl. V r. 1874 žila sa zúžila. Napredovalo sa len o 24
stôp a vyrobilo sa za prvý polrok 50 centov rudy. Za druhý polrok 1874 bola už podaná
negatívna správa s pripomienkou, že následkom zastavenia prevádzky huty
v Ponikoch boli v dobe 1874-1878 prevádzané len udržovacie práce /č.
549 z r. 1878/. Z uvedených možno súdiť, že bane
a huta v Ponikoch zanikli v r. 1874. Výmaz vyššie uvedeného výhradného
kutiska povolený bol číslom 201 z r. 1879. Karol Dérer odborný referent obchodného
múzea v Budapešti opisuje závody v Ľubietovej stručne takto: Jamesna baňa v župe zvolenskej
mala v r. 1896 prepožičaných 7 banských mier o rozlohe 315814 m2.
Počet banských robotníkov bol 32, hutníckych 52. Prevádzkové zariadenie bolo 14
banských vozíkov, 1 parný kotol, 1 parný stroj o 20 KS, 1 vysoká pec, 1
predhrievač vzduchu, 1 fukač s vodným kolom o 30 KS, 1 pracovný
stroj. Vedľa bane na železnú rudu v Jamesnej mala spoločnosť
v prevádzke i vápencový lom. Ročná výroba železnej rudy bola 2200 q
v hodnote 9500 zl. Huta vyrobila 14900 q surového železa v hodnote
56620 zl. a 4122 q liatiny v hodnote 37100 zl. Ťažiarstvo „Maď. král.
a ťažiarska železná baňa a železiareň“ v Ľubietovej mala
centrálne riaditeľstvo v Budapesti na ministerstve financií, odbor
železiarsky. Závodný bol Ing. Sumegh, pri prevádzke na bani bol jeden
podúradník /Ondrej Očenáš/ a závod mal zvláštneho banského lekára /Dr.
Vojtech Šebe/. Závod bol podriadený bezprostredne železiarni v Pobrezovej.
Počet prevádzkových budov bol 3, administratívnych 3. Dĺžka banskej dráhy
podzemnej bola 560 m, na povrchu 86 m. Kovnatosť železnej rudy bola 35,49% Fe. Zásoba
z r. 1894 bola 27447 q železnej rudy Výroba
v r. 1895 bola 22800 q železnej rudy Spolu 50247 q žel. rudy Huta
spracovala 37503 q žel. rudy Zásoba
koncom r. 1895 12744 q žel. rudy Nákladom prevádzky boli: Sledovacie
mzdy 4200 zl. 80 gr. Sledovanie
hmoty 328 zl. 80 gr. Dobývacie
mzdy 4460 zl. 70 gr. Dobývacie
hmoty 425 zl. – gr. Udržovanie
a iné mzdy 914 zl. 50 gr. Udržovanie
hmoty
754 zl. – gr. Spolu 11083 zl. 80 gr. Hodnota
žel. rudy 8185 zl. – gr. Z výdavkov
11083 zl. pripísali na
baňu 9850 zl. Strata 1665 zl. Mala
však rudu na sklade v hodnote 8155 zl., takže bilančný zisk bol 6520 zl. Železná huta v Ľubietovej mala 14
prevádzkových a 4 administratívne budovy. Prevádzkové zariadenie bolo: 2
pražiace pece, 1 vysoká pec, 1 druhotná taviareň, 1 predhrievač vzduchu, 1
fúkačka. Odchylne od dát Dérera udávajú „Adatok“, že vodné kolo bolo o 35
KS. Spotreba paliva bola 329m3, ale sa používal i kychtový
plyn. Bilancia huty vykazovala v r. 1895: Príjem z výroby 82742 zl. Réžia a ver. dávky 6698 Prevádzkové náklady 70393 77091 zl. V r. 1895 zisk 5651 zl. K tomu
inventárna hodnota zásob rudy a materiálu 37080 zl. Prebytok 42731 zl. Štatistické dáta uverejnené v „Adatok“
sú zostavené veľmi povrchne, takže hospodárske výsledky od r. 1900 vôbec sa
nedajú zistiť. Príjmy a výdavky sú vykázané spoločne v rubrike huty
patriace k železiarni v Podbrezovej. Rudu prevzala huta vo výrobnom náklade
jednotlivých baní a tak i bilanciu prevádzky v Ľubietovej nebolo
možné zostaviť. Náklady prevádzky sú vykázané ešte dosť prehľadne od r. 1896 do
r. 1904, v ďalších rokoch však nie sú vôbec vykázané. V nasledovnom výkaze sú aspoň
niektoré prevádzkové dáta zostavené: Náklady prevádzky v zl. u bane Jamesna v r. 1896 –
1904
V ďalšom uvádzame výrobu
ľubietovskej huty počnúc od r. 1888 po zastavenie prevádzky koncom r. 1909. Výroba železiarskej huty v Ľubietovej v r. 1888 – 1909
V r. 1903 klesla výroba
o 2855 q 82 kg následkom neobvyklej suchoty a tak pre nedostatok
pohonnej vodnej sily. Prevádzka bola zastavená často i z toho dôvodu,
že vyzdívka vysokej pece po 10 rokoch prevádzky bola silne prepálená. V r.1904 časté poruchy pre
prepálenú vyzdívku. Tá istá správa sa opakuje až do r.
1909, keď konečne 30. augusta sa celá pec zrútila a prevádzka bola
zastavená. Dr. Papp síce uvádza, ako príčinu
zastavenia prevádzky i vyčerpanosť baní, čo však sotva je uveriteľné, keď
uvažujeme, že prevádzka pohybovala sa výlučne na pozostatkoch minulého baníctva
a novšie pokusy o otváranie hĺbky železiareň zameškala prevádzať. Keďže mesačné správy boli zaslané na
ústredné riaditeľstvo železiareň u ministerstva financií v Budapesti,
niet po ruke podrobných dát, ako z doby komorného úradu v Banskej
Štiavnici, kde tieto spisy boli a sú uschované. Dr. Karol Papp píše, že na Jamesna bani
bola úplne zastavená prevádzka v r. 1912 /správy ohľadne posledných 3
rokov nemáme/. Udáva, že otvorené množstvo železnej rudy je 20000 ton
a očakávané množstvo možno odhadnúť na 300000 ton, z čoho je 30%
kremitá železná ruda. Spracovateľnej rudy je málo – podľa jeho úsudku. Keď uvedené dáta zodpovedajú
skutočnosti, mohla Jamesna baňa zásobovať ľubietovskú hutu – počítajúc 50%-mi
odhadu zo 150000 ton, očakávané množstvo železnej rudy – pri spotrebe vysokej
pece ročite 3000 ton, za 50 rokov. Na otázku, či zodpovie skutočnosti to
tvrdenie, že kovnatosť klesla z Fe= 36-37% na 31-32%, podľa Toth Mike-ho
/Magyarország ásványai str. 308/ priemerne 24% u hnedelu, ľahko odpovedať,
že je to pravdepodobné, avšak to sotva obstojí u výskytu krevela. Konečne
v posledných rokoch dobývané
rudy mali ešte
vždy použiteľnú kovnatosť – Fe=31-32%. Posudok Dr. Pappa, že v hĺbke
nemožno počítať s predpokladaným množstvom železnej rudy, opiera sa
pravdepodobne na opalizovanú kremnitú výplň, z ktorej skutočnosti môže sa
predpokladať, že kremité roztoky vytvorili v hĺbke skremenelenie výplne vo
väčšej miere. V Siegerlandu napr. sa presvedčili, že skremenelené železné
rudy resp. ich žily v hĺbke veľmi zriedka sa zlepšili. /Krusch: Die
Bewertung von Erzlägerstetten, str. 246/. Ponické výskyty s obsahom 2-4%
fosforu majú ešte tú nevýhodu, že sú to páňvovo uložené sloje menších rozmerov
a hĺbka výskytov nemôže prísť do úvahy. Podľa citovaných správ sú ešte
v okolí Jamesna bane i viaceré kutacími štólňami sledované výskyty na
železnú rudu, v ktorým možno len po geologickom mapovaní terénu a po
prevedení novších kutacích prác utvoriť si správny obraz o budúcnosti
železorudného baníctva v Ľubietovej. |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||