POSTVULKANICKÁ ČINNOSŤ V OKOLÍ VÍGĽAŠSKEJ HUTY (PREDTÝM KALINKA)

Miroslav Kuthan

 

I. Úvod

        Undačný vulkanizmus karpatského orogénu (K u t h a n 1948), charak­terizovaný generálnym sledom eruptiv: andezit I —> ryolit I —> andezit II —> ryolit II—> andezit III —> čadič, mioráciou eruptívnych centier a stratovulkanickou stavbou povrchových vu'kanických telies (efuzíva a explozíva), ukončuje sa postvulkanickou činnosťou - regionálne rôznej kvantity a kvality. Je všeobecne známy napr. rozdiel v rozsahu propylitizácie Kremnicko - Štiavnického rudoho­ria a Prešovských hôr alebo Vihorlatu. Tento rozdiel sa odzrkadľuje napr. v množstve rudnej náplne jednotlivých vulkanických oblastí. V prvej oblasti poznáme celý rad banských závodov, v minulosti veľmi prosperujúcich, kým v druhej a tretej oblasti baníctvo na kovy malo veľmi krátke trvanie. Podľa doterajších znalostí sa javí aj kvalita­tívny rozdiel. Len v Kremniciko-štiavnickom rudohorí pri Župkove množstvo Bi je také, že došlo ku vzniku tetradymitu. Veľmi podobný prí­pad vidíme aj pri As (arzenopyrit — rea1gar — auripigment  pri Malachovo - Tajove), ďalej Ba (baryt — Banská Štiav­nica), Cu (c h a 1 k o p y r i t — Banská Štiavnica). Keďže vulka­nická a najmä postvulkanická činnosť dala miestami vznik hospodársky dôležitým ložiskám, je nevyhnutné týmto problémom venovať náležitú pozornosť, a preto túto prácu predkladám ako malý príspevok k znalosti jedného typu postvulkanickej činnostj, ktorá sa na Slovensku uplatnila.

          Územie najrozsiahlejších stôp vyznievania vulkanickej činnosti pri Vígľašskej Hute (predtým K a 1 i n k a) leží na severnom úbočí Javoria (1044 m), v kotlinke medzi vrchmi Veľký Lisec (889 m) Riman (917 m) a Lipy (797 m) (pozri obr. 1), je to územie, v ktorom niekedy boli bane na síru. Roztrúsené nájdeme stopy tejto činnosti aj v širšom teréne, a to najmä na východo-severovýchod cez obec Klokoč k  Stožku a na východ k „Vlčej jame". Tieto stopy sú patrné, lebo intenzívnym odfarbením hornín a ich premenou v svetlo-žltkasté hliny alebo naopak, v intenzívnom hnedočervenom zafarbení, spojenom príno­som najmä Fe, prípadne aj SiO₂ a tak spevnením hornín, a to podľa toho aké procesy sa odobrali. Aktívne zvyšky postvulkanickej činnosti na po­vrchu, ako napr. plynné výrony alebo vývery vôd, sú veľmi slabé; jeden slabý výron sírovodka ešte nedávno pozorovali v studni pri starej Škole v Stožku; väčší výver sírovodkovej vody je v dolinke na JVJ od Vígľašskej Huty. Naproti tomu boli pri banských prácach v minulom storočí nafárané sírovodíkove vody až 40 °C teplé, tak preplynené sí­rovodíkom, že sa práca na hlbších horizontoch stávala životu nebezpeč­nou.

          Tento terén, v ktorom boli známe drobné výskyty síry, stal sa r. 1846 prvým náleziskom aj dnes pomerne vzácneho minerálu MnS₂, ktorý Haidinger   (1846)   na   počesť   vynikajúceho   bádateľa   Karola   V. Hauera  pomenoval   h a u e r i t o m. Snáď tejto skutočnosti, ako aj tomu, že prvé kutacie povolenie bolo udelené (r. 1823) Fr. Zipserovi, vďa­číme za celý rad štúdií, vykonaných v tomto teréne.  O petrografických pomeroch súborne písal Szontagh T. (1885), ktorý horniny okolia ložiska síry zaradil k výlevným augit-anortit-andezitom. upozornil ma prítomnosť rozsiahlych nesúvislých sopečných vyvrhelín a zaoberal sa premenami hornín, z ktorých bezpečne stanovil kaoMnizáciu, ako aj hydrokvarcitizáciu. S týmito premenami dáva do súvisu uloženie síry v dutinkách horniny a prevahu pyritu nad magnetitom.

          Údaje o spôsobe vystupovania síry nájdeme v prácach: Adler (1873) a Zipser (1847). Obidvaja autori sa stotožňujú v tom, že síra vystupuje len v nepravidelných, väčších-menších šošovkách. A d 1 e r opisuje výskyt rýdzej síry uloženej vrstevnato medzi polohami vulkanických popolov a tufov, alebo tvoriacej impregnovanú hlinitú výplň medzi andezitmi. Podľa výzoru síru rozdeľuje na: polopriehľadnú - sírovožltú, priehradnú - oranžovožltú a nepriehľadnú - siamovožltú, Zipser zdôrazňuje nepravidel­nosť výskytov a impregnačný ráz vystupovania síry.

          Znalosti o minerálnom zložení zhrnul a doplnil Czech (1887). Okolité horniny označuje ako pyroxenické andezity, lekárne hydrotermálne pre­menené, s minerálmi mladších fáz : SiO₂, sadrovec, anhydrit, pyrit, hauerit, realgar, dolomit, síra a selenit (tento na I. obzore pri otvárke vo februári 1845).

Bockh vo svojich prednáškach vysvetľovali vznik síry na tomto lo­žisku podľa rovnice:

2H₂S + 20 = 2S + 2H₂O ako produkt už zan'knutej solfatárovej činnosti.

Hovorila sme o tom, že vulkamická, resp. postvulkanická činnosť viedla podľa svojho rozsahu až k takému nahlučeniu prvkov, že toto predstavuje hospodársky využiteľné ložiská. Pokladám teda za nevyhnutné neobme­dziť sa len na pokus riešiť pochody a účinky vyznievania vu'kanizmu v tomto teréne, aíe uviesť aj hlavné dáta a výsledky banského podnikania a tak poskytnúť podklady pre ďalšie štúdium týchto závislostí.

          Históriu baníctva v okolí Kalinky spracoval A. Bergfestvo svo­jom elaboráte „Baníctvo v Kalinke (Vígľašská Huta)", ktorý je uložený v Ústrednom banskom archíve pre Slovensko v Banskej Štiav­nici.

Podľa tohto autora zahájila jedna banská spoločnosť asi v r. 1810 poj vedením Zipser a dobývanée síry v Ka1inke. Práce boli však čoskoro zastavené pre neuspokojivé výsledky.

          V r. 1840 na základe nálezu síry pri hĺbení studne zaistil vtedajší ria­diteľ štátnych baní v Banskej Štiavniici G. Schweitzer celý terén medzi Kalinkou a Klokočom pre banský erár a boli tu udelené aj dve banské miery o rozlohe 28,626 viedenských siah pod ochranným názvom  „Herczeg  Eszterházy".   Roku  1841  začal inž.   Amon z príkazu menovaného riaditeľa otvárať zavalenú štôlňu „Wünsching" a premenoval ju na štôlňu „Gabriel". Adler  K. (1873) sa domnieva, že štôlňa Wünsching (neskoršie Gabriel) je totožná so štôlňou „Karol" v novších mapách. V rokoch 1842 až 1846 bola zhľbená „Jozef" šachta, 68 m (podľa iných 72 m) hlboká (pozri obr. 2. a obr. 3) a v ďalších rokoch potom niekoľko vetracích komínov a tri štôlne.

          Roku 1846 navrhlo „Bieberštôlňanské ťažiarstvo v Piargu" (Windschacht - teraz Štiavnické bane) otváranie hlbších častí boha­tých na síru, pomocou dopravnej štôlne (Fordernis štôlňa); avšak už o dva roky neskoršie toto ťažiarstvo podalo návrh na zastavenie ďal­šieho razenia dopravnej štôlne z dôvodov, že sa nesplnili predpoklady z r. 1846.

          Zastavenie prevádzky bolo prejednané dňa 12. júla 1854; dňa 14. t. m. Štátne banské riaditeľstvo Banskej správe na Piargu (Windschacht) ozná­milo, že ministerstvo financií zastavuje koncom tretieho štvrťroku 1854 ďalšie úverovanie prác a že je možné pokračovať v  prevádzke len vtedy, keď táto bude finančne krytá vlastnou produkciou. Týmto opatrením bola prevádzka veľmi ochromená a r. 1862 úplne zastavená.

          V  rámci tohto odseku treba ešte pre úplnosť uviesť, že v r. 1915 A. Weiskopf z Miškovca robil kutacie práce v Ka1inke na pyrit, avšak s neuspokojivým výsledkom, ďalej, že práce spoločnosti z Fernerálu (Rumunsko) otvorili krátkou kutacou štôlňou slabú pyritovú žilu (smer N 48° E s úklonom 40° k SE) v blízkosti Jozef šachty a napokon, že tu údajne jedna francúzska spoločnosť vykonala asi 50 vrtov v tridsiatych rokoch tohto storočia. Tento posledný údaj sa nepodarilo preveriť.

          Výskyt síry nie je obmedzený len na bezprostredné okolie Ka1inky. V minutom storočí kutali pri Stožku (Anton štôlňa), v južnom úbočí Liseckej doliny a v Klokoči, na všetkých miestach však s veľmi síabými výsledkami.

          Podľa rozsahu banských prác z minulého storočia i archívnych zázna­mov vyplýva, že v otvorených častiach boli nafárané len dve časti bohat­šie na síru, a to jeden zhluk šošoviek a impregnácií na úrovni Karol štôlne (mocnosť ca 1,5 m, o smernej dĺžke 39 m), druhý na úrovni I. hl­bokého obzoru (zhluk rozmerov asi 5,4 m x 11 m x 1,1 m) pri priemer­nom obsahu 3% S, maxim. obsahu 6% S; obsah 20% S bol zriedkavý. Pri razení smerných a krátkych krížovcov sa nafárali ďalšie osamotené men­šie zhluky, obsahujúce síru, ktorých obsah S, prepočítaný na profil štôlne, pohyboval sa okolo 2%. Smerom do hĺbky, t. j. na 2. a 3. hlbinný obzor, bola nafáraná síra, ale už v takom malom množstve a v takých nepravi­delných výskytoch, že ďalšie práce bolo treba zastaviť (pozri obr. 4).

V   blízkosti  Jozef šachty bola  nafáraná slabá  pyritová  žila  (smeru N 48 E, úklonu 40° k SE), pyrit sa tu však častejšie vyskytuje ako riedka impregnácia hornín alebo výplň trhliniek hornín.

          Banské práce dosiahli pravdepodobne len na jedinom mieste jasné ukončenie výskytu síry, a to v prekopovej štôlní Karol, vo vzdialenosti 245 m od ústia, kde bol nafáraný neporušený pyroxenický andezit. O tvare plochy, v ktorej sa síra vyskytuje, nemáme teda overené údaje a sme odkázaní na interpretáciu podľa východov hydrotermálne neporušených andezitov. Vychádzajúc z tohto základu plocha, v ktorej sa síra vyskytuje, javí sa ako oválny útvar, dlhším smerom (ca 1800 m) orientovaný v smere zhruba západ-východ, s nepravidelnými, asi lalokovitými výbežkami zhruba kolmými na základný smer, širokými až ca 650 m. Jozef šachtou bolo zistené pokračovanie výskytov síry až do hĺbky 72 m pod úroveň terénu. Prekopy z 3. hlbinného obzoru nezistili ukončenia výskytov siry; boli pre neuspokojivé obsahy síry zastavené.

 

          Podstatne odlišnejšie sú pomery na ostatných miestadh, kde sa uplat­nili prejavy postvulkanickej činnosti. Podľa protokolu z 3. 5. 1845 o kutacídh prácach v štôlní Anton v Stožku bolo otvorené „hlinasté lo­žisko" bohaté na rozptýlenú síru, v ktorej sa dokonca nachádzali aj kusy síry. Hlinastá vrstva s rozptýlenou sírou leží na piesočnatom andezitickom tufe, ktorý miestni obyvatelia používali ako stavebný piesok. V pod­ložnom andezitickom tufe sa síra nevyskytovala.

II. NÁČRT GEOLOGICKEJ STAVBY A PETROGRAFICKÝCH POMEROV

        Študovaný terén leží na severnom úbočí J a v o r j a, ktorá je zvyškom mladotreťohorného amdezitického stratovulkámu. Tým je podmienená geo­logická stavba tohto terénu, ktorý je budovaný jednak andezitickými prúdmi, jednak rozsiahlymi komplexmi andezitických pyroklastík, ktoré svedčia o si'lne explozívnom charaktere erupcií. Zo vzájomných úložných pomerov efuzív súdim, že sopečná činnosť sa tu odohrávala v niekoľkých eruptívnych cykloch, oddelených pomerným sopečným pokojom, keď sa uplatnila intenzívna erózia a denudácia sopečných foriem — miestami až k inverzii reliéfu. Postvulkanická činnosť viedla k plošne veľmi rozložitým premenám andezitov i andezitických pyroklastík, čo spôsobuje zmenšenie odolnosti hornín proti vetraniu a umožňuje ich ľahší odnos a premiestenie. Striedanie vetraniu odolných andezitov s málo odolnými pyroklastikami a atakovanie týchto hornín hydrotermálnymi procesmi uľahčilo erózii vymodelovať terén do geomorfologicky veľmi rozmanitých tvarov, s kto­rými sa tu stretávame.

          Hoci nemožno pochybovať o tom, že termy volili za prívodné dráhy tektonické línie, nedokonalé odkryvné pomery zabraňujú z výskytov stôp ich činnosti jednoznačne určiť smery hlavných tektonických línií. V teré­ne dajú sa zistiť poruchy a náznaky porúch smerov: N 20 E, N 45 až 50 E, W - E, N 20 W, zatiaľ však bez možnosti stanovenia ich vzájomného pomeru a hodnotenia.

          Čerstvé andezity, nezasiahnuté postvulkanickými účinkami, (napr. L i s e c) sú tmavošedej farby, drobnoporfyrickej textúry, s makroskopic­ký pozorovateľnými ihličkami živcov. Štruktúra horniny je holokryštalicko-porfyrická, s prizmatickým vývojom základnej hmoty. Ako porfyrické vyrastlice idiomorfného obmedzenia sú vyvinuté prevažne albiticky zdvojčatené tabuľky živcov andezín-labradorit s pomerom Ab₅₀An_5O až k jedincom s pomerom Ab₃₅An₆₅; Szoniagh (1885) zistil v porfyrických vyrastliciach z plagioklasov až bytownit. Živcové vyrastlice dosahujú veľkosť až 1,982 mm x 0,664 mm, sú zonálne, často bývajú naplnené sklom a majú pravidelnú obrubu, v ktorej pomery Ab : An sa plynule menia bez vytvorenia zón pre jednotlivé pomery. Bližšie k jadru je pomer  vonkajšia časť lemu má pomer Ab₉₀An₁₀. Tieto lemy bývajú prevažne bez uzavrenín. Hranica medzi lemom a jadrom je nerovná a má náznaky slabého natavenia jadra. Farebné komponenty sú zastúpené len jednoklonnými pyroxénmi, vekové rozdielnymi. Staršie pyroxény-porfyrické vyrastlice - náležia izomorfnému radu diopsid - hedenbergitovmu, a to členu so značným podielom hedenbergitovej zložky. Toto určenie opieram o tieto zistené hodnoty: γ/c = 44°, α/c = - 50°, n_γ - n_α = 0,022, 2V = 61°, podľa a je slabozelený, podľa β - žltkasto zelený a podľa γ — výrazne zelený; (je to zvlášť kvalita pleochroizmu, ktorá ma vedie k tomuto označeniu, a nie k zaradeniu pyroxénu k diopsidickým augitom). Idiomorfné obmedzenie staršieho komponentu, ktoré by sme mohli právom očakávať, nie je zachované v dôsledku mag­matickej resorpoie, ktorá nastala pred vznikom živcových vyrastlíc. Mladší farebný komponent náleží augitu (γ/c = 43°, α /c = - 45°), má hypidiomorfné obmedzenie a svojou veľkosťou (0,622 mm x 0,165 mm) sa veľmi blíži k druhému minerálu základnej hmoty, a to k živcom. Živce základnej hmoty majú idiomorfné až hypidiomorfné obmedzenie, tabuľkovitý, až široko ihličkovitý tvar, prevažne albiticky zdvojčatené. Pomer Ab : An sa pohybuje od Ab₅₀An₅₀ až k Ab₉₀An₁₀, pričom sa podľa počtu vyšetrených jedincov zdá, že počet zástupcov zložky Ab₉₀An₁₀ je podstatne menší ako počet jedincov zložky Ab₅₀An₅₀. Ako rudný komponent je prítomný vo veľmi drobných zrnkách magnetit.

 

Sukcesiu minerálov označujem asi touto schémou:

1 Horninu označujem na základe jej zloženia:

diopsid-labradorit-augit andezit, s prizmatickým vývojom základnej hmoty.

          V andezitových oblastiach hydrotermálne premenených nájdeme druhý typ andezitov. Tieto sa vyznačujú úplnou magmatickou resorpciou fareb­ných komponentov pri vzniku zhlukov pôvodne oxydických Fe-rúd a mi­nerálu (-ov) o takej nepatrnej veľkosti, že v skrížených nikoloch pozo­rujeme len rozptýlené rozjasnenie, ktoré sa pri otáčaní stolčekom nemení. Uloženie oxydických Fe-rúd a neurčiteľného minerálu na miestach pô­vodných farebných komponentov je také presné, že sú zachované nielen obrysy pôvodného minerálu, ale aj korozívne kanály (pozri tab. I, obr. 1 a 2). Štruktúra horniny je hemikryštalicko-porfyrická, s trachytiokým vývojom základnej hmoty. Ako zachováme porfyrické vyrastlice vystupujú hypidiomorfme obmedzené živce, talbuľkovitého vývoja, prevažne albiticky zdvojčatené, o veľkosti 0,648 mm x 0,426 mm. Podľa optických vlastností náležia labradoritu (Ab₃₂An₆₈). niektoré jedince až bytownitu (Ab₂₄An₇₆). Pri niektorých živcoch, najmä foázickejších, pozorujeme veľmi úzky lem acídnejšieho živcového komponentu. Zonárnosť je veľmi sporadická. Farebné vyrastlice, ako sme už hovorili, sa nezachovali. Z reliktného morfo­logického obmedzenia súdim, že išlo pravdepodobne o bazaltické amfiboly; tvoria najstaršiu zložku horniny. Živce základnej hmoty majú tvar úzkych ihličiek (0,162 mím X 0,011 mm) s uzučkým aibitickým lamelovanim a pri­slúchajú albit - oligoklasu. Okrem magnetitu, ktorý je prítomný ako veľmi jemný pigment a albit-oligoklasu, základnú hmotu tvorí sklo.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sukcesiu vyjadrujem touto schémou:

          Horninu označujem ako labradoricko-albit - oligoklasový andezit s mag­matický resorbovaným foazaltickým amfibolom, s trachytickým vývojom základnej hmoty.

          Pyroklastiká, ktoré sprevádzajú andezitické efuzíva, majú s týmito blízku petrografickú povahu. Odlišnosti badáme v štruktúre, ktorá je hemikryštalická (najmä na okrajoch úlomkov) a vo vývoji základnej hmoty, ktorý je veľmi často hyalopilitický. Pyroklastiká náležia prevažne frakcii 2 cm Ø až 14 cm Ø. Jemné sopečné popoly (pokiaľ netvoria „tmel"), podobne ako druhý extrém frakcií, uloženiny peleejského typu, sú zried­kavé.

          Pre osvetlenie (zjavov vyvolaných tu postvulkanickou činnosťou, pokla­dám za inštruktívne v krátkosti opísať pomery z pohoria Austurháls a pri Krisuvíku na polostrove Reykjanes (Island), kde napr. solfatáry sú ešte v plnej činnosti. Výstupné dráhy vodných výronov a plyn­ných exhalácií sú viazané na mladé poruchy smeru N 45 E. Hoci v krát­kych úsekoch môžeme pozorovať rady kráterov bahenných sopiek v smere N 45 E, práve tak nájdeme rady odlišných smerov od generálneho smeru tektonických línií, takže ústia výronov a exhalácií pokrývajú ako celok široké územia (pozri tab II., obr. 1). Križujúce sa výstupové dráhy vedú potom k územne rozsiahlym premenám hornín, čo sa prejavuje pod povrchom na  eróziou  odkrytých profiloch, najmä sieťovinou žiliek  (pozri tab. II., obr. 2).

          Postvulkanické účinky v pohorí Austurháls sa odohrávajú na jeho svahoch a sú v dôsledku toho odlišnejšie ako v Krisuvíku, ktorý leží v doline jazera K1eifar. Na svahoch Austurhá1s u je prevaha plynných exhalácií (pozri tato. III., obr. 1), ktoré okrem H₂S obsahujú aj vodné pary; ich produkty sú zanášané priamo vodnými roztokmi po sva­hoch do svahových hlín a imigrujú do pórovitých tufov. Kutacie práce, ktoré sa tu vykonávali na síru, zistili pri okrajoch, ležiacich smerom k doline, postupne sa diferencujúcu produktívnu polohu od sterilného palagoniitového podložia.

          Presne rovnaké pomery vidíme pri Stožku, kde vrstvy, ktoré obsa­hujú síru, ležia na andezitickom neproduktívnom tufe. Môžeme teda odô­vodnene predpokladať, že síra a pyrity, pochádzajúce z okolitých solfatár (pravdepodobne vyššie ležiacich), imigrovali do vtedy odkrytých povr­chových častí pórovitých pyroklastík.

          Toto konštatovanie má však praktický dosah v tom, že vyhľadávacie práce je tu potrebné lokalizovať len do plôh, v ktorých sú zistené stopy síry a pri dosiahnutí neproduktívneho podložia práce skončiť, lebo aké­koľvek hlbinné práce sú v tomto prípade bezúčelné.

          Terén pri Krisuvíku (leží v doline) je charakterizovaný bahennými sopkami (tab. III., obr. 2, tab. IV., obr. 1) a väčšími nádržami (tab. IV., obr. 2) s výronmi horúcej vody. Podá pomerov z iných oblastí Islandu sa zdá, že veľký podiel vody v činnosti bahenných sopiek pochádza zo spodných vôd. Ako ukázali vrtné práce vykonané v tomto teréne, boli tu obsahy i množstvá síry a pyritov podstatne väčšie aiko v pohorí Austurháls. Sprievodným materiálom boli takmer výlučne tmavošedé íly (v čerstvom stave čierne). Síru s pyritom vrtmi zistili ešte v hĺbke 60 m. Veľmi analogické pomery vidme v oblasti starej bane na síru pri Vígľašskej Huty ako také ich napr. Adler a Böck interpretovali.

          V princípe nie je možné popierať, že v oblasti sírovej bane pri Víg­ľašskej Huti sa neuplatnila solfatárová činnosť. Horninové textúry poukazujú však na zložitejšie pochody, ktoré sa. tu odohrali.

          Vzorky získané z haldového materiálu a priamo v bani pri Vígľaš­skej  Huti  javia rad textúr:

laločnatá (tab. V., obr. 1) - vztiahnuté na styk síry s tufovým materiálom,

pásikovitá (tab. V., obr. 2), pri ktorej pozorujeme paralelné ulože­nie polohy síry medzi polohami tufových hornín,

sieťovitá (tab. VI., obr. 1), ktorej extrémny člen je pseudobrekciovitý (tab. VI., obr. 2), vzniknutá prenikaním plynov a vodných roztokov horninami (t. j. tufmi a andezitmi), pričom došlo k ich premene s prí­padným zachovaním viac-menej neporušeného jadra.

Ostro hranno brekciovitá   (tab.   VIL,   obr.   1),   ostrohranné úlomky čistej síry so sírou impregnovaných tufov v sterilnom tufovom materiáli.

mierne zaob1ená brekcia (tab. VIL, obr. 2) skladajúca sa z mierne zaokrúhlených úlomkov síry a sírou impregnovaných tufov v tu­fovom materiáli prakticky bez obsahu síry.

          Okrem týchto textúr vidíme na vzorkách celý rad ich kombinácií. Napr. tab. VIII., obr. 1 ukazuje brekciovútú aj pseudobrekciovitú textúru, po­dobne aj tab. VIII., obr. 2. Zvyšky laločnatej textúry v brekcii znázor­ňuje tab. IX., obr. 1; ostrohranné a mierne zaoblené úlomky v brekcii na taíb. IX., obr. 2.

Rozbor hlavných typov textúr nám osvetľuje genetické pomery; postu­pujem pritom porovnávacím štúdiom s recentnými zjavmi.

          Laločná textúra (striedanie polôh síry, prípadne aj iných produktov solfatárovej činnosti s tufitovým materiálom) vzniká najmä na povrchu usadzovaním materiálu prineseného vodnými roztokmi z hĺbky - ako kôry; horninové komponenty pritom bývajú prnesené z okolia povrcho­vými vodami, alebo predstavujú priamo uložené pyroklastiká sopečnej činnosti. Laločnaté obmedzenie jednotlivých vrstiev v reze svedčí o vlni­tom povrchu, ktorým sú tieto kôry charakterizované. Vzorky sa vyzna­čujú veľkou pórovitosťou. Vrtné vzorky z okolia Krisuvíka ukazujú, že obdobná laločnatá textúra bola zistená aj v hĺbke; tu však ide o procesy spojené s vyplňovaním dutín, vo väčšej miere však s procesmi náhrado-vými; pórovitosť pri týchto vzorkách nebola však pozorovaná.

          Pásikovitá textúra bola konštatovaná v Krisuvíku pre­važná v hĺbkach, kde vzniká ukladaním materiálu napr. síry, sintru) v rozpraskaných horninách na spôsob obyčajne krátkych žiliek (dokonca aj so symetrickou stavbou). Pásikovité usporiadanie je podmienené paralelným priebehom husto nahlučených prasklín (je teda určitým varian­tom sieťovitej textúry). Vzorky z povrchu, ktoré majú páskovitú textúru, vznikli ukladaním produktov solfatárovej činnosti (± horndinový - tu­fový materiál), avšak v nrestach, kde tieto boli kryté väčším stĺpom vody, na rozdiel od vlnitého povrchu (laločnatá textúra), kde sa vodné roztoky prelievajú cez solfatárové uloženiny v tenkých vrstvách. Vzorky z povrchu vykazovali pórovitosť na rozdiel od vzo­riek z  hĺbky.

          Sieťovitá textúra a jej extrémny člen pseudobrekciovitý sa vyznačuje takmer pravidelne symetrickou stavbou, čo vyplýva zo spôsobu vzniku tejto textúry (pozri vyššie).

Tieto tri hlavné textúry po stránke vzniku označujem ako primárne, ďalšie brekciovité ako sekundárne.

          Ostrohranná brekciovitá textúra vznikla rozbitím niekto­rého už uvedeného útvaru. Podľa rozsahu rozbitia môžeme v jednej vzorke pozorovať zástupcov aj všetkých troch primárnych textúr.

          Pre riešenie ďalších otázok teoretických aj praktických je dôležité určiť druh pochodov, ktoré viedli ku vzniku brekcií na sírovom ložisku pri Vígľašskej Huti. Do úvahy prichádzajú najmä dva druhy; rozbitie nastalo buď tektonickou cestou, alebo pri mladšej vulkanickej čin­nosti.

          Vodidlo pre riešenie poslednej otázky vidím v poslednom druhu tex­túry, a to v brekciovitej textúre s mierne zaoblenými úlomkami  síry.

          Táto textúra ma vedie k tomu, že aj keď nemôžem vylúčiť vplyv tekto­nických pochodov ina vznik brekcií (čo vo vulkanickej oblasti naopak je potrebné predpokladať), samotné tektonické pochody nemohli viesť k za­obleniu úlomkov. Keďže však ide o zmeny tvaru práve len pri úlomkoch síry, núka sa predpoklad k tvarovým zmenám najmä vo zvýšení tepelných pomerov, za ktorých ľahko môže k týmto zmenám dôjsť. Tejto požiadav­ke môže vyhovieť napríklad zvýšená termálna činnosť alebo priamo slabé obnovenie sopečnej aktivity.

Zvýšenie termálnej činnosti môže ľahko viesť k premigrovaniu celého radu produktov solfatárovej činnosti do vyšších polôh, ako v ktorých tieto vznikli. Napr. čistú síru môže už samotná horúca voda pretransportovať do vyšších polôh. Keď sledujeme túto okolnosť, vynára sa otázka, či to­muto pochodu nasvedčuje analyzovaná textúra. Hovorili sme, že vedľa ostrohrainných úlomkov vyskytujú sa úlomky mierne zaoblené, a to v jed­notnom tmeliaeom materiáli, ktorý však nejaví žiadne rozdiely v zložení alebo premene ani v blízkosti ostrohranných ani zaoblených úlomkov. Jednotný charakter tmeliacej hmoty brekcie by naznačoval, že v prípade, že sa uplatnila hydrotermálna činnosť, táto nebola viazaná na výrazné dráhy, ale prebiehala celou masou. Potom však môžeme klásť oprávnenú otázku, prečo niektoré úlomky sú ostrohranné a iné zaoblené, keď majú rovnaké zloženie, takže sa selekcia nemohla uplatniť. Odpoveď na túto otázku vidím v tom, že vznik brekcie vyvolala obnovená slabá vulkanická činnosť explozívneho rázu, pričom došlo k rozbitiu pôvodných textúr a k ich premiešaniu, takže úlomky, ktoré teplom explózie boli natavené a tak zaokrúhlené, toodi premiešané úlomkami teplom neatakovanými-ostrohrannými.

Analogické pomery, avšak podstatne väčšieho rozsahu (teda aj produk­tivity na síru), opísal Kato, Watanabe a Nakamoto (1934) z ja­ponských ostrovov. Ide o ložiská síry Horobet, ktoré ležia na ostrove Hokkaido a ložisko Matsuo v severnej časti hlavného ostrova Ja­ponska. Tieto ložiská vznikli ako produkty vriacich kráterových jazier za štádia prevažne fumarolového. Zaujímavý prípad obnovenej sopečnej činnosti opisuje Tonakadate (z referátu K. Sapper 1940) zo Siretoko-Jozan, kde r. 1889 a potom r. 1936 došlo k výronu tečúcej síry (na spôsob prúdov) v celkovom množstve viac ako 200 000 t, strednej čistoty viac ako 99% S.

 

 

          Na základe geologických pomerov, rozboru textúr a v porovnaní s recentnými zjavmi, dochádzam o bývalom ložisku síry pri Vígľašskej Huti  k týmto  záverom:

Mladotreťohorná vulkanická činnosť, ktorá sa odohrala v tejto oblasti, bola charakterizovaná silnou explozivitou všetkých eruptívnych cyklov. Eruptívne cykly boli oddelené obdobím pokoja, dostatočne dhým, aby došlo k rozsiahlej deštrukcii sopečných telies jednotlivých cyklov (lokálne pravdepodobne až k inverzii reliéfu). Z geologickej pozície tohto výskytu síry súdim, že fumarolová a solfaitárová exhalačná činnosť bola viazaná nie na hlavný, ale na jeden z vedľajších kráterov stratovulkánu Javorja. Stopy exhálačnej činnosti sú zachované z posledného eruptívneho cyklu, a to štádia fumarolového (sírovodík + vodné pary). Za tohto štá­dia došlo v horných partiách k vytvoreniu hlavnej masy síry (S I). Potom nasledovala slabá sopečná explózia, ktorá vied a k rozbitiu produktov fumarolového štádia a ku vzniku brekcií. Postvulkanická činnosť, ktorá ča­sové bezprostredne nadväzovala na poslednú explózu, mala solfatárový ráz; vtedy došlo ku vzniku síry (S II) a niektorých sulfidov. Postupom času solfatárové štádium prechádzalo do stáda mofetového (kyselky - CO2), ktoré trvá v slalbých účinkoch takmer až do dnešnej doby.

          Ostatné výskyty síry v tejto oblasti (napr. na Stožku) majú odlišný ráz. Ako sme už hovorili, produkty solfatárovej činnosti sú tu uložené v slabej vrstve na sterllnom tufitovom materiáli. K uloženiu došlo priesakom po povrchu z vyššie ležiacich ústí solfatár. Sieťové textúry odkryvov ukazujú na pokojný vzostup plynov a roztokov solfatár horninovými komplexmi. Môžeme teda oprávnene predpokladať, že tieto výskyty síry sú produktmi kľudnej solfatárovej činnosti.

III. VÝVOJOVÉ ŠTÁDIA HORNÍN

          Pomerme zložité geologické pochody, ktoré sa tu odohrávali, nevyhnut­ne sa odzrkadľujú vo vývoji hornín. Už z uvedeného petrografického opisu vyplýva, že podobne, ako aj z vlastnej sopečnej činnosti, môžeme rozlišovať vzájomne dosť ostro oddelené magmatická štádium (intratelurická fáza) a efuzívne štádium.

          Exhalačná činnosť, ktorá začínala fumarolovým štádiom ešte v období sopečnej činnosti a postupne prechádzala do štádia solfatárového, ako jedného štádia už postvulkanickej činnosti, prejavovala sa tiež len po­stupnými prechodmi vo vývojových štádiách hornín. Napriek tomu, avšak v optimálnych prípadoch, pri nahromadení kvantitatívnych podmienok je vyvolaná výrazná zmena v kvalite, ktorá nám fixuje aspoň hlavné štádiá hydrotermálnyoh premien. Ako citlivý indikátor týchto premien použil Shand (1944) diskontinuitný rad minerálov reakčného princípu Bowena (- tmavé minerály). Pri tejto príležitosti je nevyhnutné upozorniť, že naše hydrotermálne Shandove štádiá (H1 a H2) boli vyvo­lané exhalačnou činnosťou a nie zvyškovými roztokmi zadržanými v pevnej hornine.

1. Niektoré charakteristiky vývoja andezitov v magmatickom štádiu

Dlhá prípravná doba medzi jednotlivými eruptívnymi cyklami poskytla čas na utváranie a premenu minerálov. Každý minerál intrartelurickej fázy bol podrobený alebo magmatickej resorpcii, alebo dodatočnému na­rastaniu (= lem), alebo kumulácii obidvoch zjavov (porovnaj schémy sukcesie). Plynulé zmeny pomeru Ab65An35 ku Ab9oAnlo v lemoch porfyrických vyraistlíc živcov v andezitoch s prazmatickým vývojom základnej hmoty svedčia o veľmi pokojnom prostredí v častí vývoja tejto etapy magmy. Keď berieme za základ pre určenie dĺžky doby tejto etapy šírku lemu, vidíme, že pri andezitoch s trachytickým vývojom zákCadnej hmoty bola táto pomerne krátka. Vlastné porfyirické vyrasblice živcov ob'dvoch andezitov vykazujú tiež protichodné pomery. Živce prvého andezitu sú zonárne a často uzavierajú v zónach usporiadané sklo, čo poukazuje na „skckovitý" vývoj tohto stáda; živce druhého andezitu vznikali za pokojnej etapy — zonálnosť je len veľmi sporadická.

          Najvyšším intratélurickým minerálom diskontinuitného radu, ktorý bol zistený, je diopsid-hedenbergit, čo podľa Shandovej schémy poukazuje na I. magmatické štádium (Mi) v pochopiteľnej zhode so zistenými skutočnosťami.

Jednou z nejasných otázok sú resorponé relikty druhého andezitu, ktoré sú najstarším komponentom horniny a o ktorých sa domnevam, že náležali bazaltickému amfibolu. To by však odporovalo prijímanému reakčnému princípu a je možné ich prítomnosť zatiaľ vysvetliť ako cudzo­rodý komponent, náležajúci inému cyklu.

2. Vývoj andezitov v štádiu efuzívnom

Hlavným vodidlom pre určenie tohto štádia je vývoj základnej hmoty. Táto sa totiž utvára až pri výleve a je obrazom posledného stavu pred utuhinuitím.

Prvý typ andezitov je charakterizovaný — ako 'bolo uvedené — prizma-tickozrnitým vývojom základnej hmoty. Už tento vývoj poukazuje na geneticky odlišné pomery ako pri ostatných bežných typoch andezitov, ktoré vývoj základnej hmoty majú prevažne pilotaxický aiebo trachy-tický. Prizmatickozrnitý vývoj základnej hmoty je charakterizovaný pre prostredie pomerne dlhšieho tuhnutia a ako takému vyhovujú napríklad pomery v mocných lávových prúdoch. A toto je naš prípad, ako vidíme v niektorých odkryvoch, kde sa striedajú mocné polohy andezitov (ca 10 m) s polohami ich pyroklastík.

Druhý typ andezitov má trachytický vývoj zák'adnej hmoty, ktorá obsahuje sklo. Už samotná prítomnosť skla svedčí o rýchlom utuhnutí výlevu, čo bežne umožňuje napríklad slabá mocnosť prúdu, a to zod­povedá skutočnosti, keďže vzorka pochádza osi z 0,7 m mocného andezitového prúdu (z jeho strednej časti).

          Pre pomery efuzívnefrio štádia je zaujímavé si všimnúť osudy produk­tov resorpcie predpokladaných bazaltickýdh amfibolov. Obraz 1, tab. I. ukazujú verné okopírovanie tvaru pôvodného minerálu aj s korozívnymi kanálikmi; naproti tomu obraz 2, tab. I. ukazuje „rozvláčanie" resorpčných produktov v základnej hmote andezitu. Z prvého prípadu by sme mohli oprávnene súdiť na určitú pokojnú vývojovú etapu po stránke pohybovej, kým z príkladu druhého by sme mohli súdiť práve opak. Pretože obidve vzorky pochádzajú z jedného prúdu, z miest vzdialených od seba len niekoľko metrov, vidíme, že musíme byť veľmi opatrní a zisteným podobným faktom pre efuzívne štádium pripisovať len ich príslušný význam.

3. Vývoj andezitov v štádiu exhalácie (hydrotermálnom)

Krátky opis vývoja hornín v štádiu efuzívnom som uvádzal aj preto, aby som zdôraznil, že ďalšie vývojové štádiá postihli hormóny už utuhnuté a že sú teda produktmi mladších procesov, a to exhalačných. Toto kon­štatovanie je v plnej zhode s geologickými pomermi; vidíme totiž laterálne prechody medzi andezitmi čerstvými a andezitmi hydrotermálne premenenými.

a) Hydrotermálne štádium vyšších teplôt

Pretože exhalácie používali prakticky rovnaké výstupové dráhy (pozri geologickú stať), produkty vzniknuté pri vyšších teplotách tohto štádia sú zachované len v reliktoch, totiž pri nižších teplotách ako nestabilné podľahli ďalším premenám.

Podľa zachovaných reliktov súdim, že najprv došlo ku sausuritizácii plagioklasov pri viac-menej súčasnej uralitizácii pyroxénov a neskôr ku vzniku biotitu. Pokiaľ sa dá z reliktov usudzovať, sausuritizácia viedla ku vzniku zoizitu, kremeňa, pričom časť uvoľneného Ca (pokiaľ sa ne­zúčastnila tvorby zoizitu) podmienila vznik uralitu. Biotit (α - svetlookrová, γ - gaštanovohnedá) vyvinutý ako drobné zdrapy, vznikol tiež za tohto štádia prínosom káliumsilikátu pravdepodobne z uralitu.

Schematicky   tieto   pochody   podľa   zistených    minerálov   vyjadrujem takto:

Hoci som si vedomý, že táto predstava je značne schematická, zostáva nezmenená skutočnosť, že tieto procesy nastali až v doko­nale   utuhnutých   efuzívach.   Efužíva   okrem   hydrotermálnej oblasti podobné relikty totiž neobsahujú. Toto zistenie pokladám za dô­ležité pre ďalšie práce v slovenských vulkamitoch, a to najmä pri hod­notení farebných komponentov eruiptív.

b) Hydrotermálne štádium nízkych teplôt

Za tohto štádia sa najprv uplatnia sericitizácia a propylitizácia. Tieto pochody sa prejavujú vznikom ďalších minerálov:

1.                 Plagioklasy             sericit           tvoria náplne živcov ako drobučké šupinky a  ihličky

epidot

kremeň                 tvorí   výplne   medzi   minerálnymi   zrnami  (lokálny odnos — pozri tab. X, obr. 1)

2.                 Diopsid – hedenbergit      antigorit

chlorit

kalcit  niekedy so značnou izomorfnou prímesou Mg; časť kalcitu    tvorí    výjlne    medzimínerálnych    medzier (pozri tab. X, obr. 2)

epidot

časť Mn pravdepodobne do haueritu

 

3.                 Plagioklasy   základnej hmoty sú relatívne stabilné.

4.                 Magnetit —> porfyroblasty pyritu

5.                 Sklo   —> rekryštaľzácia

6.                 Uralit —> vláknitý agregát minerálov serpentínovej skupiny.

7.                 Biotit —>  sčasti odfarbený, sčasti v chlorit.

8.                  

1.—5. sú pôvodné minerálne komponenty andezitov.

6.—7. sú komponenty vzniknuté pri vyšších teplotách hydrotermálneho štádia.

 

Ďalšie procesy, ktoré sa tu odohrali, identifikujem na základe urče­ných rcťnerálov, väčšinou však bez možnosti priameho zistenia, z ktorých minerálov vznikli.

Z prítomnosti alunitu, rekryštalovaného opálu pozri tab. XI., obr. 1, sadrovca, ± anhydritu a vzhľadom ma to, že sme v oblasti niekdajšej solfatárovej činnosti, môžeme súdiť na uplatnenie sa alunitizácie, po­dobne ako z prítomnosti analcímu a ílových minerálov na účinky kaolínizácie.

Pri týchto tepelne najnižších premenách došlo ku rôznemu stupňu roz­rušenia a náhrady minerálov vzniknutýdh za predchádzajúceho štádia (t. j. pri sericitizácii a propylitizácii).

Už vo výbrusovom materiáli vidíme (tab. XII., obraz 1, a tab. XII., obr. 2), že:

Úplne chýbajú:

epidot, živce základnej hmoty, sklo, kalcit.

Sporadicky sú zachované:

sericit, chlorit, antigorit.

Zvýšený obsah:

(kremeň) + opál (neskôr rekryštalovaný), (pyrit) + nový-mladší pyrit.

Nové minerály:

I.  skupina — analcím, ílové minerály,

II.                 skupina — alunit, sadrovec, (±) anhydrit, ílové nrnerály.

Nové minerály zaraďujem do dvoch skupín na základe ich vystupovania (nebo1o pozorované, žeby napr. analcím vystupoval v tesnej blízkosti s alunitom).

Horniny, obsahujúce minerály I. skupiny, majú pôvodnú porfyrickú štruktúru andezitu dokonále zachovanú (pozri už uvedené obrázky); porfyrické vyrastlice plagioklasov sú nahradené analcímom, ďalej je lokálne prítomný kaolinit, základná hmota je nahradená opálom (ktorý neskôr rekryštaloval, pozri tab. XI, obr. 1), pričom relikty z farebných komponentov (najmä chlorit a antigorit) sa zväčša rozptýlili a obohatili opálovú hmotu. Pyrit vnikol jednak do živcovýdh trhliniek, jednak je viazaný ako zhluky na miesta reliktov farebných komponentov, jednak je jemne rozptýlený ako pigment v opálovej hmote.

Naproti tomu minerálne asociácie alunit, sadrovec, anhydrit (±) vy­stupujú v horninách intenzívne premenených, pri ktorých sa štruk­túra už nezachovala a ich hmota bola nahradená minerálmi ílovej skupiny, v ktorej uvedené minerály vystupujú ako drobné zhluky, alebo sú jemne rozptýlené. Spolu s pyritom a sulfátmi (vzniknutými obnove­ným prínosom H₂S) teda vidíme, že alunitizácia viedla ku najintenzívnej­šej dezintegrácii hornín, čo je spôsobené kyslou povahou roztokov ob­sahujúcich ióny SO₄^-2. Naproti tomu kao1inizácia vyvolaná príno­som roztokov bohatých na alkálie viedla ku hydrotermálnej metasomatóze pri zachovaní pôvodnej štruktúry horniny.

IV. SÍRA A CHARAKTERISTIKA NIEKTORÝCH MINERÁLOV

Síra je prítomná v sopečných erupciách a exhaláciách ako H₂S, ktorý je pre tieto pochody pokladaný za primárnu zlúčeninu síry (Wo1f, str. 573/1914). Pri dostatočnej teplote a za priaznivých tlakových podmienok môže dôjsť k priamemu vylúčeniu síry:

H₂S <-> H₂ + S.

Vzhľadom však na špecifické pomery, pri ktorých  je toto vylúčenie možné,   množstvo  takto  vzniknutej  síry  je  podstatne   menšie  ako  pri účinku  silnej   oxydácie,  napr.  pri   výstupe   exhalácií  na  povrch   (a   to rovnako pri štádiu H₂S-fumarolovom, ako aj solfatárovom):

2 H₂S  +  3 O₂  =  2 SO₂  +  2H₂O,

2 H₂S  +   SO₂  =  3 S  +   2 H₂O.

Naproti tomu pod povrchom (v prívodných dráhach), kde je oxydácia len čiastočná (oniečo ľahšia, keď ide o sírovodíkovú vodu), nastáva: 2 H₂S  +  O₂  =  2 S  +  2 H₂O.

V posledných dvoch prípadoch pre vylučovanie síry je však predpo­kladom prístup kyslíka. V dôsledku toho nemôžeme teda pod hranicu jeho prístupu (t. j. do hĺbky) očakávať väčšie - produktívne množstvá síry.

Síra sa vylučovala analogicky ako na recentných vulkánoch a solfatárach v amorfnej modifikácii. Vzorky rôznych generácií síry aj z rôznych častí výskytu boli podrobené rontgenometrickému vyšetreniu, ktoré uká­zalo, že síra vo všetkýťh vzorkách je v stabilnej modifikácii: a S. Pre porovnanie bola zhotovená aj snímka vzorky rombickej síry z Girgenti. Hodnoty d podáva ďalšia tabuľka. Snímky boli zhotovené metódou Debye-Sdherrerovou, komôrka 0 64 mm, clona 1 mm, antikatóda Cr, filter V, kV 30, mA 20, exp. 180 min.

          Síra je prítomná vo dvoch hlavných generáciách. Staršia tvorí časť úlomkov brekcie, mladšia potom žilky v brekcii a výplne dutiniek. K dis­pozícii stojaci materiál neposkytol možnosti overiť Adlerovo (1873) rozdelenie síry podľa farby.

          Staršia generácia síry vystupuje ako impregnácia v pyroklastickom aj andezitickom materiáli, obyčajne v tých partiách, ktoré sú silne rozlo­žené. Nepodarilo sa jednoznačne zistiť, na úkor ktorých minerálnych komponentov došlo k impregnačnému uloženiu síry. Z výbrusového ma­teriálu však vidieť, že k uloženiu síry tejto generácie došlo, až keď hor­niny boli už kaolinizované a alunitizované. Z toho však vyplýva ne­vyhnutný záver, že fumarolové štádium vyššie tempero­vané prešlo až do štádia nízkych teplôt, a to ešte pred poslednou sopečnou explóziou. Síra v kaolinizovaných horninách sa vyskytuje prevažne v rekryštalovanej opálovej hmote. Síra, aj keď tvorí makroskopický väčšie zhluky, je v nich vyvinutá len v drobučkých ailotriamorfných zrniečkach o priemernej veľkosti 0,0011 mm, pri ktorých však z optických vlastností sa dá určiť len vysoká hodnota n.

          Síra mladších generácií tvorí žiílky väčšinou krátkeho a nepravidelné­ho priebehu,  o malých  mocnostiach  (do  1   cm),  pretínajúcich  úlomky síry v torekcii alebo vyskytujúcich sa v okolitých horninách ako pravé žilky. Je tiež zložená z drobných alotriomorfných zrniečok. Sprievodným minerálom je najčastejšie rekryštálovaný opál, niekedy idiomorfné pyrity (0,001 mm). Križujúce sa žilky síry poukazujú na prítomnosť viacerých minerálom je najčastejšie rekryštálovaný opál, niekedy idiomorfné pyrity. Spektrálne rozbory ukázali   spoločný charakter obidvoch hlavných ge­nerácií v tom, že vzorky vykazujú malé množstvá As, Te (Se sa použitou metódou  nepodarilo   zistiť).   Značné   sú  však   rozdiely   v   chalkofilných prvkoch. Staršia generácia obsahuje: Fe, Mn, Ag, Zn, Sb, Cd (usporia­danie  podľa klesajúceho  obsahu);  mladšia  generácia  okrem podstatne zmenšeného obsahu Fe ostatné prvky nevykazuje alebo vôbec, alebo len v stopách. Toto zistenie poukazuje ma odlišnú povahu procesov vedúcich ku vzniku mladších generácií síry. Odlišné obsahy chalkofilmých prvkov v šíre obidvoch generácií mohli byť vyvolané zmenou cheimizmu príno­sových roztokov, alebo v dôsledku jednoduchého pretransportovania síry napr. horúcou vodou, pričom nastalo nevyhnutné ochudobnenie mladšej síry  na  chalkofilné  prvky.  Mikroskopické  štúdium  najbližšieho  sused­stva žiliek aj  postupne vzdialenejších častí hornín neukázalo v týchto horninách žiadne účinky a rozdiely, ktoré by vyvolali puklinami prechá­dzajúce roztoky, prinášajúce síru.  Preto sa prikláňam k predpokladu, že to bola prevažne len horúca voda, ktorá bola transporté­rom síry mladšej  generácie.  Z  tohto pozorovania však  vy­plýva    dedukcia,    že    solfatárové    štádium,    nasledujúce po poslednej sopečenej explózii, vyznačovalo sa do­minantnou prevahou horúcej H₂O nad H₂S.

Pyrit. Už Szontagh (1885) upozornil na veľké množstvo pyritu v  hydrotenmálne   premenených   horninách,  ktoré    dával  do   súvislosti s hydrotermálnymi procesmi. Vo výbrusoch tento pyrit vystupuje jednak ako drobučké zrnká (0,007 mm), jemne rozptýlené v základnej hmote, jednak na miestach magnetitu,  vzniknutého pri magmatickej resorpcii farebných súčiastok,  jednak ako drobučké nepravidelné žilky v porfyrických vyrasťliciach živcov, alebo ako drobné žilky križujúce horninu. Len v niektorých prípadoch (lokálne platných) možno stanoviť ich vzá­jomný vek; iba výrazné žilky náležia všeobecne mladšej generácii. Presné zachovanie polohy pôvodného magnetitu, vzniknutého z farebných kom­ponentov   (pri  zachovaní aj   tvarov  korozívnych  kanálov)  dnes   nahra­deného pyritom, nasvedčuje, že v prvom rade Fe magnetitu, a to aj základnej hmoty, so S sírovodíka dalo vznik pyritu:

Fe₃O₄ + 6 H₂S + 9 O₂ -> Fe₃O₄ + 6 SO₂ + 6 H₂O

Fe₃O₄ + 6 SO₂ + 6 H₂O -> 3 FeS₂ + 8 O₂ + 6 H₂O

(Fe₃O₄ + 6 H₂S + O₂  -> 3 FeS₂ + 6 H₂O)

Dôvod, prečo v týchto horninách je veľké množstvo pyritu, nespočíva v nevyhnutnosti prínosu Fe, ale z uvedenej reakcie, keďže z 1 g magne­titu dostaneme ca 1,5 g pyritu (t. j. približne tiež 1,5 ccm pyritu ;h = 5,1) pri h = 5.0 magnetitu). Ďalej, ako bolo uvedené, najmä alunitizácia, ktorá viedla k úplnej desintegrácii farebných komponentov, uvolniľa ich obsah Fe pre tvorbu ďalšieho pyritu. Po stránke obsahu iných prvkov nezistil som, že by pyrity rôznych generácií javili badateľné rozdiely, z čoho sa dá súdiť na pomerne jed­notný ráz chemických procesov, za ktorých došlo k ich tvorbe. Pravidelne obsahujú: Mn, Cu, Zn, Ag, Pb, Sn (usporiadané podľa klesajú­ceho množstva).

Hauerit sa vyskytoval na úrovni ca 50 m pod povrchom, v rozložených horninách, jednak ako viac-menej dokonalé oktaédre, jednak v nepravi­delných šmuhovitých pruhoch impregnačného charakteru. Prvý jeho opis podal H a i d i n g e r (1846), chemickú analýzu P a t e r a (1847), kryštalografické tvary Z i m á n y i (1942). Pre úplnosť podávam ďaľej krátky opis jeho vlastností na základe vzoriek, ktoré mi láskavo dal k dispozícii akademik F. Slávik.

Dokonalý oktaéder haueritu je sčasti zarastený v bielej kaolinickej hmote, ktorá obsahuje bohato rozptýlenú síru Na povrchu je matnej čiernohnedej farby, na čerstvej lomovej ploche je čiernohnedý leštencového lesku, ktorý za prístupu vzduchu rýchle mizne, má dobrú šťepateľnosť; pod mikroskopom je biely so slabým nádychom do hneda, izotropný, s hnedočervenými vnútornými reflexmi; účinkuje: lučavka kráľovská (jemno-hnedý povlak - odstrániteľný), HCl (hnedastý roztok, minerál sa za­farbí na hnedo), nepôsobí: HNO₃, KCN, FeCl₃, KOH, H₂O₂. Pre röntgenometrické vyšetrenie bola vzatá vzorka z neporušenej, vnútornej časti kryštálu, ktorý vykazuje tieto d hodnoty. Snímky boli zhotovené metódou Debye-Scherrerovou, komôrka Ø 64 mm, clona 1 mm, antikatóda Cr, filter V, kV 30, mA 20, exp. 200 min.

 

Hauerit sa našiel len v intenzívne rozložených horninách, pri ktorých pôvodné  minerály sú  úplne  dezintegrované,  takže  môžeme  oprávnene predpokladať, že Mn haueritu pochádza najmä z diopsid-hedenbergitu a vznik haueritu môžeme vysvetľovať analogicky ako vznik pyritu.

Sadrovec. Na koniec tohto odseku pokladám ešte za potrebné ho­voriť o tomto minerále pre riešenie jednej otázky vzniku vígľašského výskytu síry. Brekciovitá textúra, na výskyte veľmi často pozorovaná ako aj prítomnosť sadrovca, môžu viesť k predpokladu, že pri so­pečnej erupcii bol vynesený materiál z v hĺbke ležiaceho výskytu síry, vzniknutej redukciou sadrovca (vznik síry analogicky ako pri Caltanissete, Grotte na Sicílii). Túto otázku už sledovali pri štúdiu ma­teriálu brekcií. Vo vzorkách, ktoré som mal k dispozícii, som však nenašiel jediný príklad, kde by sadrovec tvoril úlomkovitý komponent brekcie. Sadrovec tvorí rôzne velké zlhluky, nepravidelné žilky naprieč brekcie a jemné výplne dutiniek v horninách. Tento charakter jeho vystupovania však nesvedčí o tom, že by bol pri sopečnej erupcii vynesený z hĺbky spolu so sírou. Opísané formy vystupovana sadrovca poukazujú na jeho dodatočný prínos do brekcie, prípadne až do puklín okolitých hornín. Prínos sa dial roztokmi, ktoré prenikali pomerne ľahko medzi minerálmi hornín a viedli k uloženiu sadrovca na spôsob impregnácie, zhlukov alebo nepravidelných žiliek:

 

          Z toho ďalej vyplýva, že tento pochod uvoľňuje CO₂, takže nemôžeme predpokladať, že všetok CO₂ musí byť len juvenilného pôvodu.

V. Záver

Na základe uvedených pozorovaní a čiastkových dedukcií podávam tento súhrnný záver.

1.   Neogénny vulkanizmus v širšej oblasti Vígľašskej Huty prebehol v niekoľkých silne explozívnych cykloch, oddelených dlhými pauza­mi sopečného pokoja. Exhalácie boli pri Vígľašskej Huti viazané na jeden z parazitných kráterov; pri Stožku, K1okoči, na tektonicky porušené horniny.

2.  Exhalácie pri Vígľašskej Huti boli bezpečne zistené z posled­ného  eruptívneho  cyklu.  Začali  fumarolovým štádiom  (H₂S   +   H₂O   = pary), ktoré pred poslednou sopečnou erupciou prešlo až do štádia nízko temperovaného; vtedy došlo k vytvoreniu staršej generácie síry.

Posledná sopečná erupcia, silne explozívneho charakteru, spôsobila roz­bitie exhalačných produktov a dala vznik brekcii.

Bezprostredne po erupcii ďalšia solfatárova činnosť bola charakterizo­vaná prevahou horúcej vody nad H₂S. Za tohto štádia vzniká síra mlad­šej generácie.

 

Rozdiely v podmienkach vzniku staršej a mladšej síry sa prejavujú v ochudobnení mladšej síry na chalkofilné prvky.

3. Vývoj andezitov za štádia hydrotenmálneho prebiehal

pri vyšších teplotách smerom:

a)    sausuritizácia—>uralitizácia —>biotitizácia,

pri nižších teplotách smerom:

b)    sericitizácia —> prapylitizácia-—>- kaolinizácia —> alunitizácia.

Nakoniec pripojujem svoju úprimnú vďaku akademikovi F. Slávi­kovi za láskavé venovanie vzoriek haueritu, čím mi umožnil jeho vý­skum, d'aľej ďakujem prof. dr. inž. F. Valentínovi a inž. L. Gavorovi za ochotnú pomoc pri riešení chemických otázok a inž. Klubertovi za dodanie časti horninového aj mapového materiálu.

 

6. VI. 1955.                                                                          Geologický ústav D. Štúra

Bratislava