Ľubietová 

    Ľubietová a jej okolie bola osídlená už v najstarších dobách. Najstarší archeologický nález pochádza z eneolitu a skladá sa z niekoľkých kostených nástrojov a črepov, medzi ktorými vyniká pozoruhodný kostený nôž.

Početné stopy po predhistorickom dobývaní kovov v okolí Ľubietovej môžu svedčiť o záujme Kotínov, Kvádov, Markomanov a Rimanov o túto rudonosnú oblasť.Pri oprave vodovodu v hĺbke 1,5m v r.1898 v štrku boli nájdené dve bronzové ihly, jedno dláto s uchom, dve bron­zové náramnice, jeden bronzový plech s dvoma uchami,cez ktoré boly náramnice prevlečené a bronzové fokoše sú svedkami, že to­to územie bolo obývané takisto aj v dobe bronzovej. Zo zloženia nájdených predmetov sa usudzuje, že v Slovenskom rudohorí sa ťažila meď v rýdzom stave z oxidačných a cementačných pásiem už v dobe 2300 – 1200 pred n. l. Slovania, ktorý prišli na územie Ľubietovej v 5 – 6. stor. n.l. sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom a remeslami. Od zvyškov pozostalých národov pravdepodobne prevzali aj ťažbu a spracovanie rúd. Nepoznali však hlbinnú ťažbu a rudu ťažili povrchovým spôsobom – kopali jamy.Najstaršia historická zmienka o Ľubietovej pochádza z roku 1340, kde sa pri metácii ľupčianskeho chotára spomína „aqua Lybtina“. Podľa názvu tohoto potoka bola pomenovaná aj osada pri ňom vzniknutá. Na slovanské baníctvo nadviazali nemeckí kolonisti, ktorí ho zveľaďovali, a tak mohla byť hospodársky povznesená banská osada Ľubietová povýšená roku 1379 na slobodné banské mesto, ktoré sa riadilo štiavnickým právom Ľubietovské baníctvo prosperovalo až do vpádu husitských vojsk, potom nastala stagnácia trvajúca až do čias thurzovsko-fuggerovského podnikania na začiatku 16. storočia. Napriek značným kapitálovým investíciám sa nedočkal tento podnik v ľubietovských baniach predpokladaných ziskov, čo bolo pravdepodobne príčinou predčasného ukončenia jeho ťažobnej činnosti v tejto lokalite. Od polovice 16. storočia sa v banskom revíri striedajú domáci a cudzí ťažiari spolu s mestom Ľubietová. Koncom 17. a v prvej polovici 18. storočia definitívne odstupuje od podnikania väčšina cudzích ťažiarov, a len mesto Ľubietová s niekoľkými drobnými domácimi podnikateľmi udržuje aj naďalej doslova symbolickú ťažbu. Samotná ťažba medených rúd končí roku 1863, kedy zanikajú posledné banské oprávnenia. Hlavnou pohnútkou na udržiavanie banskej ťažby v meste bola však potreba vytvoriť pre miestne obyvateľstvo zárobkové príležitosti a v neposlednom rade úsilie udržať aspoň zdanie banskej činnosti ako právneho podkladu na priznávanie banského a mestského charakteru Ľubietovej.

    Slávu privilegovaného> kráľovského mesta prinieslo Ľubietovej bohatstvo rúd. V minulosti sa v okolí ťažilo zlato, medené i železné rudy a malý podiel tvorili nikel-kobaltové rudy. Najvýznamnejší podiel mali však rudy medi. Dobývali sa na troch samostatných banských ložiskách: na Podlipe, v Svätodušnej doline a v menšej miere na Kolbe.Ľubietová je jedinečná v zložení stopových prvkov, ktoré sú zastúpené iba na tej-ktorej lokalite a vytvárajú pestrú paletu sekundárnych minerálov medi. Na ložisku Podlipa je to fosfor, ktorý vytvára libethenit, pseudomalachit, lubjibait, reichenbachit, mrázekit. Na ložisku Svätodušná dolina prevláda arzén, ktorý reprezentujú nasledujúce sekundárne minerály: euchroit, olivenit, klinoklas, strašimirit, parnauit, cornubit, tirolit, lirokonit a chalkofylit.

    Ložisko leží pri miestnej časti Podlipa, na južnom svahu kóty Vysoká 995,5 m. Je to najznámejšie ložisko z tejto oblasti, je o ňom najviac archívnych aj publikovaných údajov, v minulosti sa intenzívne ťažilo. Ložisko bolo rozfárané minimálne 23 štôlňami vo výškovom rozmedzí 500 m.n.m. – Dreifaltigkeit štôlňa (dedičná) až po 760 m.n.m. – Horná Ladislav štôlňa (Obr. č 1). Najdôležitejšími banskými dielami v celej histórii ťažby boli Dreifaltigkeit-dedičná štôlňa, Zallweiner-Mária Empfängnis štôlňa a banské pole Ján, počas posledného obdobia exploatácie, t.j. prvá polovica 19. storočia boli štôlňa Zahlweiner-Mária Empfängnis,  banské pole Reiner alebo Ladislav a banské pole Ján. Najrozsiahlejšie dobývky sú na úrovni štôlne Stredný Ján.

    V širšom okolí ložiska sa nachádzajú tieto geologické jednotky: kryštalické bridlice, perm (verukáno), druhohorné horniny sedimentárne (mezozoikum), treťohorné povrchové vyvreliny (andezity), uloženiny andezitových tufov, mladotreťohorné limnické uloženiny (tufity a iné, s mladotreťohornou flórou). Zo staršej štvrtohornej doby pleistocén) sú tu zbytky štrkov a miestami mohutnejšie svahové uloženiny.

    V Samo ložisko leží vo verukáne, t.j. v pieskovcoch často arkózových, vek permu v alpsko-karpatskom vývoji. Horniny verukána sú tu značne postihnuté dynamickou metamorfózou, sú deformované, pohybovo premiešané, drvené niekedy až mylonitizované. Horniny tunajšieho verukána sú však dosť odlišné svojim zložením aj charakterom od obvyklého vývoja verukána na Slovensku. Prevládajú tu horniny pôvodne povahy arkóz a pod. Miestami sa v nich vyskytujú väčšie, tlakom deformované balvany. Niekedy je v týchto horninách aj trochu sľudy, takže dostávajú takmer ortorulový, niekedy aj porfyroidový vzhľad. Pri väčšom obsahu sľudy sa niekedy podobajú svorom. Okrem nich sa vyskytujú v severnej polovici ložiskového úseku horniny charakteru piesčitých a slabšie sľudnatých bridlíc.

Jedná sa o hydrotermálne (epigenetické) ložisko žilného, resp. žilníkového charakteru. V severnej ložiskovej časti ide o kremennú žilu so sklonom okolo 65⁰ k juhu, mocnosti 0,5 – 1 meter. V južnej časti ložiska sa vyskytuje širšie pásmo zrudnenia, v niektorých častiach značne tektonicky postihnuté. Tieto nepravidelne trieštené partie boli zotmelené produktami hydrotermálneho roztoku, hlavne kremeňom. Vzniklo tak dosť nepravidelné a roztrieštené zrudnenie, akýsi žilník. Geologické hranice a hlavné tektonické štruktúry majú smer SV-JZ, hlavné žily majú smer V-Z alebo S-J so sklonmi okolo 60°. Rudné žily, hniezda a šošovky mali mocnosť 30-40 m. Hlavným rudným minerálom bol chalkopyrit, menej častý tetraedrit. V kremennej žilovine býva uzatváraný siderit a ankerit. Veľmi dobre bola vyvinutá oxidačná a cementačná zóna, kde hlavnou rudou v minulosti bol kuprit a rýdza meď. Obsah medi sa pohyboval od 4 do 10 %, výnimočne až do 22%. Na žile Ján Nepomuk bol obsah Cu 7,66 % a obsah Ag 70 g/t.

    Na ložisku sa nachádza niekoľko banských diel, do ktorých sa dá ešte aj v dnešnej dobe vstúpiť. Je to Andreas štôlňa, ktorú vyzmáhali v náprotivnej stráni banského poľa Ján. Jedná sa o malú prieskumnú štôlňu. Z času na čas sa otvorí Jakob štôlňa, ktorej časť prechádza pod haldami. V nej sa nachádzajú pekné vzorky langitov. V doline Zelená voda sú ešte otvorené bane Stredná, Horná a Najvyššia Ján štôlňa, ktoré sú však spravidla po pár desiatkach metrov zavalené. Jediné rozsiahlejšie otvorené banské dielo je v banskom poli Ladislav. Ide o prepadnutú dobývku do vyťaženej komory štôlne Horný Ladislav. Táto komora bola z väčšej časti odťažená novodobými hľadačmi minerálov. V minulom roku sa otvorila aj štôlňa Dolný Ladislav, ktorá sa však po 30 metroch končí priechodom do horeuvedenej komory. Aj v súčasnosti sa priaznivci mineralógie púšťajú do dobrodružstva v tejto štôlni a nezriedka nachádzajú pekné vzorky tak libethenitu, ako aj pseudomalachitu a malachitu.

    Druhé najväčšie ložisko v tomto banskom revíri. Nachádza sa približne 5 km východne od Ľubietovej, v doline Peklo, v juhozápadnom chrbte vrchu Kolba. O tomto ložisku sa nezachovali prakticky žiadne bližšie literárne údaje. V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa tu robil rozsiahlejší geologický prieskum pozostávajúci z vyzmáhania dvoch štôlní a urobenia prieskumných rýh v teréne. Ani tento prieskum nepriniesol pozitívnejšie výsledky a preto boli ďalšie prieskumné práce na tomto ložisku pozastavené.

Na stavbe širšieho okolia ložiska sa zúčastňujú kryštalické bridlice staršieho paleozoika, pestré sedimenty verukána, druhohory - predovšetkým v zastúpení triasu, neogénne efuzíva a explozíva a štvrtohory ako alúvium i delúvium. Z kryštalických bridlíc sú zaujímavosťou porfyroidy značne obdobné gemeridným. Ináč je to rozsiahle pásmo diaftoritov rúl miestami až fylonitického charakteru.

Samotné ložisko je uložené predovšetkým vo verukáne a potom v kryštalických bridliciach. Smer týchto hornín jepribližne SV JZ. Sklony sa menia. Celá oblasť je prestúpená systémom dislokácií paralelných s priebehom štruktúr kryštalinika.

Verukáno zastupujú predovšetkým silne sericitizované a ťažko určiteľné zlepence s polohami a nepravidelne usporiadanými vložkami piesčitých bridlíc. Značné zastúpenie živcov poukazuje na arkózovitý charakter sedimentov.

Smer žíl je jednak Z-V, jednak S-J. Na výskyte Svätoduška rudné partie neboli bezpečne evidované. Bočné horniny v blízkosti žily sú značne premenené, vybielené. Zrejme došlo k prekremeneniu, odnosu Fe a ďalšej sericitizácii. Žily tvoria vlastne systém rudných šošoviek v poruchovom pásme. Hlavným rudným minerálom bol chalkopyrit, tetraedrit, hojnejšie je tu zastúpenie Fe minerálov ankeritu a sideritu.

    Súčasnosť ložiska prezentuje iba haldový materiál. Banské diela prakticky absentujú, preto pripadá do úvahy aj povrchové odťažovanie. O existencii banských diel svedčia zavalené vchody do prieskumných štôlní pod haldami v doline potoka a ďalší, ktorý sa nachádza povyše chatky (poľovnícka chatka, nachádzajúca sa v zadnej časti háld), v náprotivnej stráni. Dodnes haldy priťahujú zberateľov minerálov svojím jedinečným „obsahom“. Je ním euchroit, ktorého krásu oceňujú nielen naši zberatelia. Okrem euchroitu sa tu dajú nájsť pekné vzorky olivenitu, klinoklasu, pri trpezlivejšom hľadaní aj chalkofylitu a tirolitu. Strašimirit, parnauit, cornubit a lirokonit sa dajú presne určiť iba chemickou analýzou

    V roku 2003 poľovnícke združenie alebo obec odpredalo chatku nachádzajúcu sa v zadnej časti háld súkromnej osobe, ktorá sa na zberateľov pozerá skepticky. Zlý dojem tam zanechali aj zberatelia, ktorý si so sebou neodniesli to, čo tam priniesli (autor v roku 2004 odtiaľ odnášal dve vrecia plné odpadkov) a poniektorí pri svojej horlivej snahe okrem hľadania minerálov, zničili suchú toaletu, ktorá patrila k chatke a povytŕhali škridle zo strechy chatky.