Aragonitová jaskyňa na Hrádku pri Jelšave

(Róbert Ševčík-Ján Kantor, in Geologické práce, Zprávy 7, Bratislava 1956)

 

        V poslednom čase môžeme zaradiť medzi slovenské jaskyne novú, hoci malú, ale tým zaujímavejšiu hrádockú jaskyňu, ktorá je pozoruhodná z týchto dvoch príčin:

1.     Hrádocká jaskyňa je vyvinutá v paleozoických vápencoch kambrosilúrskej série, najstaršej stratigrafickej jednotke gemeríd, kým takmer všetky naše jaskyne sa vyskytujú v mezozoických a mladších vápencoch.

2.     V jaskyni sú zastúpené takmer výlučne aragonity, kým v dosiaľ známych slovenských jaskyniach pozorujeme bežné formy, kalcitovej kvapľovej výzdoby.

Jaskynné priestory sa vyskytujú v severnom svahu Hrádku, ktoré je na polceste medzi Štítnikom a Jelšavou. Štátnou cestou z Jelšavy smerom na Štítnik po 6 km  na kopci odbočíme doľava a po 2 km úseku sa ocitneme pri hájovni. Odtiaľto sa peši dostaneme severovýchodným smerom ku štôlni Kapusta, kde prekopom z juhozápadnej smernej bol objavený vchod do jaskyne.

Okrem tejto jaskyne už v júni 1953 v druhom prekope na JV zo smernej na SV boli nafárané krasové priestory malého rozsahu s nepatrnou ojedinelou aragonitovou výzdobou. Krasové dutiny vznikli pozdĺž smernej trhliny vo vápenci.

Aragonitová jaskyňa bola objavená koncom roku 1954, keď sa pri razení prekopu v strope urobil otvor do jaskyne, a to vypadnutím sutiny, ktorou je vyplnené dno jaskyne. Celkove možno v jaskyni namerať cca. 300 metrov chodieb.

 

Geológia

 

      Na geologickej stavbe Hrádku sa zúčastňujú horniny staršieho a mladšieho paleozoika. Na severnom svahu vystupuje staršie paleozoikum, považované novšie za kombrosilúr, vo forme sericitických a chloriticko-sericitických fylitov s polohami sericitických kvarcitov, ktoré sa tiahnu od hájovne až po Dolný Hrádok ďalej na SV.

       V tomto mocnom súvrství v neveľkej vzdialenosti od nadložia prebieha organogénny pruh vápencových šošoviek, ktorý je najzápadnejšie zachytený v hlavnom prekope Bezmennej štôlne a na SV na Dolnom Hrádku. Pretože na kambrosilúrskej sérii je vyvinutý vrchný karbón (zlepencový) južného pruhu gemeríd, karbonátový horizont nemožno súvisle sledovať, lebo sa miestami ponára pod karbón. Vápencové šošovky sú premenené z väčšej čiastky v dôsledku hydrometasomatických pochodov na ankerit.

       Ako už bolo uvedené, karbonátový pruh východného smeru zachytený v Bezmennej štôlni sa ponára pod mocné sutiny a zlepence a vo vzdialenosti cca 600 metrov od tejto štôlne sa znovu vynára a stráca sa na SV, kde nad štôlňou Ankerit sa znovu ponára pod zlepence a kremité brekcie. V tomto úseku vystupujú tri hlavné šošovky, ktoré boli aj predmetom prieskumných prác. Opísaná aragonitová jaskyňa by padla do tretej juhozápadnej šošovky.

       Karbonátový pruh znovu vychádza na povrch na Dolnom Hrádku, kde sa hustejším rozfáraním konštatovala mohutná a zložitá tektonika, ktorá iste prispela na rýchlejšiu premenu ankeritu na oker.

       Ďalšia šošovka dolomitického vápenca, pravda, len s nepatrnou ankeritizáciou bola nafáraná medzi Dolným Hrádkom a štôlňou Ankerit pod zlepencami vo fylitoch.

       V nadloží kambrosilúrskej série je vyvinutý karbón, ktorý je tu známy v rôznom plytkomorskom faciálnom vývoji. Sú tu zastúpené: zlepence a kremité bridlice so žilovým sideritom, hrubozrnné až jemnozrnné kremence a bridlice. V zlepencoch Mišík (1953) opisuje početné výskyty kremitých porfýrov v Banskej doline. Bystrický a Fusán opisujú aj výskyt serpentínu v karbónových bridliciach. Novšie vykonanými prácami sa zistilo, že v Banskej doline sú približne obdobné stratigrafické pomery ako v štôlni Jozef v bani Rákoš. V nadloží zlepencov a kremencov sú navetrané piesčité vápence s útržkami šedých bridlíc, v nadloží ktorých sú kremité bridlice a biele až modrošedé jemnokryštalické vápence. Medzi vápencami a kremitými bridlicami bola navŕtaná šošovka serpentínu. Zelenkasté kremité bridlice sa pod mikroskopom podľa minerálneho zloženia javia najskôr ako silne metamorfované bázikum.

         Hydrologický a hydrogeologický vzťah k vzniku krasových útvarov je iste podstatný. Na jeho závažnosti majú podiel asi tieto faktory:

         Terén blízkeho okolia jaskyne je morfologicky ostro členený; zo severu údolím klesajúcim k Ochtinej do povodia Štítnika a z južnej strany Banskou dolinou, z ktorej voda steká taktiež do povodia Štítnika. Zo západnej strany Žobráckou dolinou vody stekajú do Muráňky.

         Stred týchto údolí je tvorený hrebeňom predtým už opísaných zlepencov, brekcií a kremencov, ktoré tvoria malú infiltračnú oblasť dosť značných zrážok. Hlavná časť puklinových vôd klesá až na bázu zlepencov po fylity kambrosilúrskej série a odtiaľ po úklone na juh, kde je drenovaná prameňmi v Banskej doline. Menšia časť klesá ďalej pozdĺž puklín až do kambrosilúrskej série cez fylity a vápence. Najbližší  prameň, ktorý ich drénuje, vyúsťuje severovýchodne od štôlne Kapusta s približnou nadmorskou výškou 613,3. Jeho výtokové množstvo je cca 40 l/min. Vody povrchových zrážok prekonávajú vertikálnu výšku maximálne 200 m, pričom si do značných hĺbok udržujú potrebný obsah O₂ a CO₂ na vylúhovanie vápencov a na hydratáciu ankeritu. Puklinové vody sa pohybovali najmä po poruchách smer SV-JZ a po vedľajších priečnych poruchách a kanálikoch smeru V-Z, ktoré vlastne spojujú smer SV-JZ. V miestach, kde sú polohy vápencov, nad hladinou spodnej vody puklinové vody dali vznik ďalej spomínaným krasovým zjavom.

         Vplyvom supergénnych pochodov ankeritové partie podliehajú procesu limonitizácie, a to po intergranulárnych a štiepnych trhlinkách. Tento proces možno dobre pozorovať v blízkosti hlavných smerných porúch smeru SV-JZ, ktorých okolie je okerizované od niekoľko centimetrov až po niekoľko metrov. Kým na Hornom Hrádku limonitické okry majú ešte reliktný ankerit, na Dolnom Hrádku obidva katióny Ca a Mg sú takmer celkom vylúhované. Rtg výskum ukázal, že okry Dolného Hrádku sú prevažne tvorené kryptokryštalickým goethitom. Podľa intenzity limonitizácie a obsahu Mn farba okrov kolíše od žltohnedej až po tmavohnehú a čiernohnedú, pričom okry sa vyznačujú vysokým obsahom voľnej vody.

         Vlastný proces metasomatizácie možno jedinečne študovať v juhozápadnej rozšírenej časti smernej chodby aragonitovej jaskyne, kde sa čiastočne zokrovatený ankerit s kremeňom ostro vyníma od bieleho až modrého vápenca. Mimoriadne zaujímavé sú hraničné miesta ankeritu s vápencom. Ankerit tvorí vo vápencoch hniezda, pritom však dodržuje pôvodnú vrstevnatosť vápencov, čo pôsobí dojmom, žtu tu vplývala základná chmicko-fyzikálna vlastnosť jednotlivých vápencových vrstvičiek, v dôsledku čoho aj proces metasomatózy bol selektívny. Tak ako jednotlivé rôznofarebné vápencové vrstvičky, aj ankeritové polôžky sú fantasticky zvrásnené, čo im dáva ráz fluidálnych štruktúr.

 

Opis aragonitovej jaskyne

 

        Z prekopu komínom v okrovej sutine sa vchádza do hlavnej smernej chodby, ktorá je dlhá 90 a 100 metrov. Smerom na JZ dolu ostrým zrázom vchádzame do prvej preistrrannej vstupnej siene. Z juhozápadnej strany je pekne vyvinuté riečište s okrovými miniatúrnymi meandrami a terasami, ktoré v západnej časti splývajú s hladinou vody, ktorá stojí len v období zrážok. V období sucha voda počvou a západným komínom steká hlbšie. V tom istom období boli tu pozorované v usadenej okrovej mase egutačné jamky dvojakého druhu, a to pri  jedných krátery sú bez okolného navŕšenia, pri druhých zas pripomínajú miniatúrne bahenné vulkány. Kvapky vody padajúce zo stropu strhávajú so sebou častice limonitických okrov, ktoré po klesnutí vody vytvárajú svojrázne útvary. Kvapky stekajúce zo stropu po vyčnievajúcich kremenných rôznotvarových útvaroch (vypreparované žilné kremene po rozklade ankeritu) vytvárajú egutačné jamky bez navŕšenia okra. V západnej časti sa v stropných dutinách stretávame s prvými aragonitovými výzdobami. Na jednom mieste možno tu pozorovať na zokrovatenom ankerite vývojové štádiá, a to od aragonitových povlakov cez drobné ihlice až o vyvinuté veľké jedince. Možnosť prepadu vody z tejto siene je vo východnej časti komínmi. Tieto komíny, ako aj ďalšie neboli ďalej preskúmané.

         V pokračovaní na JZ po smernej chodbe, pri značnom stúpaní možno vidieť 4 výčnelky na pravej a ľavej strane, v ktorých sú menšie výtdoby v stropných dutínách.

         Popod menší previs sa dostaneme do prvej priečnej chodby, ktorou boli objavené ďalšie priestory. Priečna chodba je asi 1,5 až 2 metre široká a 25 metrov dlhá. Spočiatku je len ojedinelá výzdoba – v strednej časti nepravidelne vyvinuté stalaktity a stalagmity a vo východnej, lomenej časti bohatá bielo jagajúca sa spleť aragonitového súkvetia. Aj spojujúca chodba s druhou hlavnou priečnou chodbou je zdobená aragonitovými tvarmi.

         Do druhej priečnej chodby možno sa dostať tiež popod nízky previs plazením z hlavnej smernej chodby. Po niekoľkých metroch klesania cez priehlbeň, v ktorej sa voda stráca komínmi, vystúpime do priestranných siení druhej priečnej chodby. Hneď od odbočky napravo po malé jazierko lemované sintrom, steny a strop sú zdobené nespočetnými malými krasovými útvarmi ešte nedokonale vyvinutými, takže pôsobia dojmom hviezdnej oblohy..

         Od sintrového jazierka smerom SVV kráčame najbohatšie zdobenou sieňou. Smerná puklina v strope siene je úplne vyplnená bielym aragonitovým kvetom a pre množstvo bielych kvetov bola nazvaná „mliečnou dráhou“. Po pravej strane medzi aragonitovou výzdobou visí zaujímavý útvar – stalaktiti vo forme srdca, zvaný „srdce Hrádku“. Smerom SVV sieň končí čelnou bohate zdobenou úzkou puklinou – aragonitovou kaplnkou. Ani druhá smerná chodba pripojujúca sa k „mliečnej dráhe“, nezaostáva v bohatosti výzdoby. Sú tu najmä početné trsovito-vejárovité útvary a v juhozápadnej časti aj zaujímavé kvety, ktoré sa podobajú stúleným púpavám. V pokračovaní druhej priečnej chodby v smere priečnych trhliniek visí zo stropu neveľká, ale bohato kombinovaná výzdoba. Po ľavej strane je aj mohutný nízky stalagnát hojne lemovaný aragonitovým kvetom. Vo východnom ukončení chodby v stropných dutinách sú hniezda bielo jagajúcich sa aragonitových spletí. Posledná smerná chodba je chudobnejšia na výzdobu, klesá a končí severovýchodne stojatou vodou medzi ankeritovými balvanmi bez výzdoby. V pokračovaní hlavnej smernej chodby na JZ klesajúc dostaneme sa do priestrannej miestnosti; v jej strede sú trosky vápencov, ktoré sa uvoľnili zo stropu. Vo východnej časti v bielych a modrastých vápencoch sú jedinečné a zaujímavé evorzné tvary – vodou vyleptané a vyhlodané dutiny. Na bočných stanách možno študovať genetické vzťahy ankeritu vo vápencoch. Smerná chodba pokračuje ďalej na JZ, stále sa zužuje a končí.

 

Aragonity

 

        Hoci pri hrádockom aragonite môžeme makroskopicky odlíšiť v podstate iba dve formy vystupovania, a to kryštalický typ a na pohľad úplne celistvý typ, predsa ho právom môžeme zaradiť medzi najkrajšie vôbec známe úkazy tohto druhu.

         Najmä makroskopicky celistvé, ale mikroskopicky kryptokryštalické typy sa vyznačujú najfantastickejšími tvarmi. Kríčkovité formy so sprehýbanými, mnohonýásobne sa vetviacimi odnožami, ktoré pripomínajú „železný kvet“ z Eisenerzu v Rakúsku, sú veľmi rozšírené. Niekedy bývajú špirálovite stočené a vytvárajú dvojnásobné až trojnásobné špirálovité závity. Nechýžbajú ani aragonity napodobujúce palmové listy. Na viacerých miestach vznikli aragonity podobné klinčekom, so zdureným, rozvetveným, kvet pripomínajúcim ukončením na tenučkých stopkách. Na niektorých trhlinách sa vytvorili vejárovite, v jednej rovine a z jedného centra vychádzajúce tyčinky aragonitu. Červíkovité a hadovité zvlnené typy sú neobyčajne rozšírené.

         Osobité miesto zaujímajú vetvičkovité útvary, ktoré pri priemere do 2-3 mm dosahujú dĺžku 30-40 cm s jednotlivými priamočiarymi segmentami nesprehýbanými ako v predošlých prípadoch.

         Aj typy kryštalických aragonitov sú v hrádockej jaskyni veľmi rozšírené a najčastejšie sú intímne späté s kríčkovitými krypokryštalickými formami. Sú to ihličkovité kryštáliky s dĺžkou od zlomku milimetra až nad 10 cm. Obvykle sú sklovité alebo zakalené. Vytvárajú radiálne lúčovité agregáty, prípadne drobnoihličkovité povlaky priamo na vápencovom podklade.

         Po genetickej stránke sú zaujímavé červíkovité kryptokryštalické aragonity, ktoré sú ukončené radiálne lúčovitými zhlukmi dobre vyvinutých kryštálikov aragonitu.

         Kým prechody medzi kryptokryštalickými a kryštalickými formami bývajú častejšie pozvoľné, nebýva to naopak. Ak na agregát kryštalických aragonitov nasadajú kryptokryštalické, je ich styk ostrý.

         Hlavnú príčinu pestrosti tvarov tunajších aragonitov musíme hľadať v menlivosti genetických podmienok, za ktorých vznikali. Kríčkovité a červíkovite sprehýbané formy sú odzrkadlením koloidného štádia, ktoré bolo hlavnou silou modifikujúcou ich tvar a vnútovnú stavbu. Koloidné vypadnutie aragonitu mohlo nastať z koloidných roztokov, v ktorých úloha ochranného koloidu pripadala kyseline kremičitej. Pri spektrálnych analýzach kríčkovitých kryptokryštalických aragonitov sa ukázalom, že obsahujú omnoho viac heterogénnych prímesí ako kryštalické aragonity. Medzi nimi je dosť obvyklý i SiO₂. Táto skutočnosť by mohla nasvedčovať tomu, že aspoň v určitých prípadoch malo koloidné SiO₂ skutočne úlohu ochranného koloidu pri prenose vápnika v tunajšej jaskyni.

         Treba však mať na zreteli, že presýtenosť roztokov mohla spôsobiť rovnakou mierou vypločkovanie kolodného CaCO₃, čo je najmä v prípade hrádockej jaskyne pravdepodobné.

         Okrem aragonitu sa vyskytujú v hrádockej jaskyni aj kalcitové stalagmity a stalaktity, prípadne stalagnáty, s akými sa stretávame v ostatných kvapľových jaskyniach Slovenska. Tieto bývajú staršie ako aragonitové výkvety.

         Naše doterajšie výskumy v aragonitovej jaskyni ukázali, že i tu predstavuje kalcit stabilnú modifikáciu uhličitanu vápenatého. Našli sme tu nad sebou „železný kvet“ dvoch generácií, ktoré zrejme vznikli v značných časových odstupoch po sebe. Rtg bol preukázaný kalcit ako jediný minerál staršej generácie a v mladšej výlučne aragonit. Kalcit vo forme „železného kvetu“ patrí zaiste k neobyčajne zriedkavým, v literatúre zatiaľ neopísaným zjavom.

         Geologicko-mineralogickí pracovníci môžu v hrádockej jaskyni získať ešte veľa cenných poznatkov, najmä o vzniku rôznych foriem CaCO3. Svojou krehkou skamenenou krásou by si hrádocká jaskyňa zaiste získala i srdcia tých, čo poznajú čaro ostatných kvapľových jaskýň na Slovensku.