Postmagmatická zeolitová mineralizácia Cerovej vrcho­viny

Rudolf Ďuďa – Zdeněk Mrázek – Marián Košút

Minerália Slovaca 1984 / 2 str.157 - 172

 

 

Ťažobnými prácami v stenovom lome na západnom úbočí vrchu Siator (kóta 660 m n. m.) v katastri obce Šiatorošská Bukovinka, južne od Fiľakova, sa v puklinách andezitu zistila pestrá asociácia zeolitov.

Cerová vrchovina, do ktorej oblasti lo­kalita spadá, je severným okrajom západokarpatského vulkanického oblúka, ktorého hlavná časť leží na území Maďarska. Šir­šie geologické okolie lokality tvorí subhorizontálne ležiaci pieskovec a piesok (spodný miocén), prerážané lalokovitými a kupolovitými telesami andezitu a ryolitu (Buday et al., 1977). Vrch Šiator je z ho­mogénneho  sivého  až  sivozeleného  amfibolicko-pyroxenického andezitu s výraz­nou porfyrickou štruktúrou (obr. 1). Ande­zit je strednokryštalický až hrubokryšta-lický s porfyrickými výrastlicami živcov, obyčajného ambfibolu a pyroxénov (hlav­ne hypersténu). Miestami sú výrastlice granátov a lupienky biotitu. Andezitové teleso je vo vrchnej časti silne rozpukané. Šírka puklín a trhlín je od niekoľkých mm do 10 cm. Pri postmagmatických procesoch sa v puklinách vylúčila pestrá asociácia zeolitov, z ktorých bol určený skolecit, laumontit, stilbit, epistilbit, heulandít a chabazit. Zo sprievodných minerálov sa tu zistil apofylit a kalcit.

Minerály určila rtg a chemická analýza. Práškové difrakčné údaje boli zmerané na difraktometri Geiger Flex, ako vnútorný štandard sa použil Si, mriežkové para­metre sa spresnili metódou najmenších štvorcov programom burnham (1962). Che­mické analýzy (stanovenie Si, Al, Ca, H₂O) sa vykonali bežnými postupmi silikátových analýz, ostatné prvky boli stanovené po­mocou atómovej absorpčnej spektroskopie (AAS).   Termické   analýzy   sa   urobili   na prístroji Stanton Redcroft Thermobalance TG 750 (TG krivka) a na prístroji pre mikro-DTA, konštrukcie podľa A. Blažka a J. Endrýsa (1973). Infračervené spektrá sa v rozsahu 4000-200 cm^-1 zaznamenali na prístroji Perkin Elmer 325 technikou KBr tabliet.

Opis minerálov

Skolecit

Na lokalite je pomerne rozšíreným mi­nerálom a zrejme patrí medzi najstaršie zeolity. Jeho snehobiele radiálne lúčovité agregáty zvyčajne narastajú priamo na horninu a často vypínajú celé pukliny. Veľkosť radiálnolúčovitých agregátov čas­to dosahuje až 5 cm. Zriedkavejšie sú polguľovité agregáty a snopčeky vyvinuté voľne du dutín v andezite. Agregáty skolecitu sú niekedy prerastené tenkými lu­pienkami staršieho apofylitu.

Už spektrálna analýza (tab. 1) naznačila, že tunajší skolecit, podobne ako ostatné zeolity, patrí medzi členy s vysokým obsahom vápnika a iba s minimálnym obsa­hom iných dvoj mocných a jednomocných katiónov (Na, K, Sr, Ba, Mg, Mn). Che­mická analýza (tab. 2) potvrdila, že ide o veľmi čistý skolecit s minimálnym obsa­hom Na₂O (0,13 %). Kryštalochemický vzorec vypočítaný na základe 80 atómov kyslíka pre bezvodú elementárnu bunku je:

 

Krivky termického rozkladu skolecitu zo Šiatoroša sú na obr. 2. Na DTA krivke sú štyri endotermné maximá pri teplote 245, 275, 435 a 460 °C. Na TG krivke, kto­rej hodnotenie je v tab. 3, je zrejmá vý­razná trojstupňová dehydratácia minerá­lu. Priebeh dehydratačných kriviek veľmi dobre zodpovedá krivkám skolecitu z islandských lokalít (Reeuwijk, 1972; Donáth, 1974; Bauer - Málková, 1959). Prie­beh kriviek dehydratácie je pre skolecit charakteristický a dá sa použiť ako spo­ľahlivé kritérium na jeho odlíšenie od mesolitu a natrolitu (Reeuwijk, 1972; Donáth, 1974; Rychlý a Ulrych, 1980).

Práškové     difrakčné     údaje     skolecitu (tab.   4)  sú  v dobrej   zhode  s  údajmi  zo skolecitu z Thailandu (Smith - Walls, 1971) aj skolecitu z Teigahornu (Rychlý, ústna informácia). Dáta publikované o skolecite z Japonska (Harada - Nakao, 1968), uvedené aj v Selected powder diffraction pattern for Minerals (Phila-delphia, 1974), sú v niektorých častiach dosť odlišné. Predovšetkým sa neuvádza silná difrakčná línia 4,72 . 10^-10 m, a na­opak ako najsilnejšia sa registruje línia 4,44 . 10^-10 m, ktorá sa v údajoch o island­ských skolecitoch ani zo Siatoroša neob­javuje. Vypočítaná hustota na základe chemického vzorca a mriežkových para­metrov je 2,23 g/cm³ a dobre zodpovedá meranej hodnote (2,21 g/cm³).

Infračervené   spektrum  skolecitu  je  na obr. 3, priradenie absorpčných pásov jed­notlivým typom vibrácií je v tab. 5. Aj infračervené spektrum skolecitu je na roz­diel od väčšiny ďalších minerálov charak­teristické. Rozštiepenie absorpčného pásu valenčnej vibrácie OH skupín (oblasť 3600-3400 cm^-1) svedčí o rozlične silných väzbách kryštálovej vody v štruktúre mi­nerálu, čo zodpovedá aj postupnej de­hydratácii potvrdenej termickou analýzou. Zreteľne rozštiepené sú aj absorpčné pásy vnútorných vibrácií tetraédrov TO₄ (ob­lasť okolo 2000 cm^-1), čo zodpovedá níz­kemu pomeru Si/Al. Vyšší obsah hliníka spôsobuje väčšiu deformáciu tetraédrov TO₄ a okrem rozštiepení absorpčných pá­sov   nastáva   aj   posun   frekvencií   týchto vibrácií k nižším hodnotám (Milkey, 1960). Tento fakt bol zaregistrovaný aj pri sko-lecite zo Siatoroša, kde sú frekvencie uve­dených vibrácií nižšie ako pri ostatných zeolitoch (pozri tab. 5).

Heulandit

Na skúmanej lokalite je najmenej za­stúpeným zeolitom. Tvorí jednotlivé kryš­táliky maximálne veľké 1 cm, ktoré zvy­čajne narastajú na drúzy epistilbitu. Kryš­tály sú hrubotabuľkovité podľa (010), s dokonalou štiepateľnosťou podľa (010) a s výrazným perleťovým leskom na štiep­nych plochách. Z ďalších tvarov sa spo­zorovali plochy (001), (—201) a (201). Kryš­tály sú modrasté až takmer číre.

Chemická analýza heulanditu je v tab. 2. Zaujímavý je pomerne nízky obsah SiO₂, a tým aj nízky pomer Si/Al — 2,88. F. A. Mumpton (1960) uvádza pre heulandity pomer Si/Al 2,75 až 3,25 (pre clinoptilolity 4,25 až 5,25). Siatorošský heulandit sa chemickým zložením a mriežkovými parametrami blíži heulanditu z Čape Blomidonu (Coombs, et al., 1959) a z Faerských   ostrovov   (Alietti,   1972).   Kryštalochemický vzorec vypočítaný na základe 72 kyslíkov pre bezvodovú elementárnu bunku je

Práškové difrakčné údaje heulanditu sú v tab. 6 a sú vo velmi dobrej zhode s údajmi heulanditu. ktoré uvádza J. R. Boles (1972). Mriežkové parametre sú pre a = 17,729(12). 10^-10m, b = 17,799(10). .10^-10m, c = 7,419(7). 10^-10 m, p = = 115,98(9)°. Vyššie hodnoty mriežkových parametrov a a c zodpovedajú podľa J. R. Bolesa (1972) vysokému obsahu divalentných katiónov, v našom prípade vysokému obsahu vápnika.

DTA a TG krivky heulanditu sú na obr. 4. Z TG krivky je zrejmé, že hydratácia prebieha v troch stupňoch a končí sa pri teplote okolo 800 °C. Dve výrazné maximá pri teplote 180 a 290 °C sú v sú­lade s údajmi v literatúre (Bauer, 1963; Kiozumi, 1953; Merkle a Slaughter, 1968).

Podľa uvedených autorov sa na DTA kriv­ke heulanditu objavujú dve endotermné maximá pri teplote okolo 190 a 300 °C.

Zmeraná hustota heulanditu je 2,23 g/cm³ a dobre zodpovedá vypočítanej hodnote (2,215 g/cm³). Indexy lomu α - 1,498 a γ - 1,502 zodpovedajú vysokému obsahu CaO a nízkemu pomeru Si/Al (Boles, 1972). Infračervené spektrum heulanditu je na obr. 3. Hladké pásy valenčnej vibrá­cie TO₄ tetraédrov v oblasti 1000 cm^-1 zodpovedajú vyššiemu pomeru Si/Al, ako je to pri skolecite a laumontite.

 

Stilbit

Patrí medzi najmladšie a nie veľmi roz­šírené zeolity. Zvyčajne tvorí snopčekovité agregáty mierne sprehýbaných stlpčekovitých kryštálov zarastajúcich do bohartých drúz laumontitu. Zriedkavejšie sa na puklinách objavujú do dutín vyvinuté polguľovité útvary radiálne zoskupených tabulkovitých kryštálov. Iba zriedka tvorí stilbit monominerálnu výplň tenkých puk­lín. Stilbit je snehobiely a jeho snopčekovité agregáty zarastené v laumontite sú hnedasté.

Chemická analýza (tab. 2) znovu pre­ukázala vysoký obsah CaO a iba malý obsah ostatných dvoj mocných a jednomocných výmenných katiónov, najmä Na. Kryštalochemický vzorec vypočítaný na základe 72 atómov kyslíka pre bezvodú elementárnu bunku je

Práškové difrakčné údaje stilbitu (tab. 7) sú v súlade s údajmi v literatúre (napr. Černý - Povondra 1966). Mriežkové pa­rametre sú: a = 13,650(5) . 10^-10 m, b = 18,176(15). 10^-10m, c = 11,319(2). .10^-10 m, β = 129,567/°. Mriežkové parametre sú v relácii so stilbitom z iných lokalít (Slaughter, 1970; Černý - Povondra, 1968).

Na   TG   krivke   (obr.   5)   možno   pozorovať tri nevýrazne odlišné stupne de­hydratácie (pozri tab. 3) s celkovým hmotnostným úbytkom 18,54 %. Na DTA kriv­ke sa objavujú dve endotermné maximá pri teplote 165 a 225 °C. Charakter kri­viek zodpovedá publikovaným údajom o stilbitoch z rozličných svetových lokalít (Breck, 1974; Kiozumi, 1953; Černý a Povondra, 1966).

Zmeraná hustota stilbitu je 2,17 g/cm³ a je v dobrej zhode s vypočítanou husto­tou -2,20 g/cm³. Infračervené spektrum stibitu (obr. 3) je blízke spektru heulanditu. Trocha nižšie hodnoty interných a externých vibrácií tetraédrov TO₄ korelujú s nižším pomerom Si/Al v stilbite (2,56) v porovnaní s touto hodnotou heulanditu (2,88).

Epistilbit

Na skúmanej lokalite patrí medzi naj­rozšírenejšie zeolity. Vzorky epistílbitu veľkosťou kryštálov a kryštálových drúz tohto  málo  rozšíreného  zeolitu v Česko-slovensku prevyšujú vzorky z lokality v Slanských vrchoch. Epistilbit tvorí bo­haté drúzy čírych alebo žltkastých kryš­tálov skleného lesku veľkých až 1 cm. Kryštály sú tabuľkovitého alebo prizmatické a vždy zdvojčatnené podľa (100). Na kryštáloch sa spozorovali iba štyri jedno­duché tvary: (110), (010), (001) a (-112) (obr. 6). Epistilbit narastá v puklinách an­dezitu na horninu alebo na tabuľky apofylitu. Je najstarším zeolitom a spolu s apofylitom patrí medzi najstaršie minerály opisovanej     postmagmatickej     minerálnej asociácie.

Epistilbit patrí medzi zeolity s pomerne stálym chemickým zložením a pomerom Si/Al (Galii - Rinaldi, 1974). Ani zlože­nie epistilbitu zo Siatorošskej Bukovinky nevybočuje z tohto rámca. Kryštalochemický vzorec vypočítaný na základe 48 atómov kyslíka pre bezvodú elementár­nu bunku je

Práškové    difrakčné    údaje    epistilbitu (tab. 8) sa dobre zhodujú s údajmi Perota (karta  19-213 v  Selected powder diffraction   pattern   for   Minerals,   Philadephia, 1974).    Mriežkové    parametre    sú:    a   = 9,068(9). 10^-10 m,     b = 17,729(12). .10^-10m,   c = 10,229(10). 10^-10m,   β = 124,56(6)°.   Meraná   hustota   epistilbitu (2,26 g/cm³) je blízka vypočítanej hustote (2,28 g/cm³). Indexy lomu sú: α = 1,504,  β = 1,511 - 1,513, γ = 1,513. Krivky  termického  rozkladu  epistilbitu zo Šiatorošskej  Bukovinky  sú na obr.  7. Na DTA krivke sú tri výrazné endoefekty s maximami pri 245,  295  a 350 °C. Tieto hodnoty sú v súlade s údajmi E. Galliho a R. Rinaldiho (1974). Na rozdiel od kri­viek, ktoré títo autori publikovali, sa na DTA   krivke   zo   Siatorošskej   Bukovinky nijaký teplotný endoefekt pri 125 °C neob­javuje, čo podopiera názor D. W. Brečka (1974)  o termickej  stabilite epistilbitu do teploty 250 °C. Polohy a  charakter endotermných   maxím   (okrem   neprítomnosti endoefektu   pri   125 °C)   šiatorského   epis­tilbitu sú veľmi blízke priebehu DTA kri­viek epistilbitu z Japonska, ktorý má aj veľmi blízke  chemické  zloženie  (Galii  - Pinaldi, 1974). Infračervené spektrá epistilbitu sú blízke spektrám chabazitu a stil-bitu. V porovnaní so spektrami ostatných zeolitov je zrejmá vyššia hodnota exter­nej  vibrácie TO₄ tetraédrov  (1180  cm^-1).

Laumontit

Na lokalite je najrozšírenejším zeolitom. Tvorí bohatú výplň dutín a hojné drúzy bielych kryštálov. Kryštály sú pod vply­vom čiastočnej dehydratácie zakalené. Prizmatické kryštály sú ukončené plochou (110) a (201). Kryštály sú výnimočne dlhé aj 3 cm. Bohaté drúzy sú vzhľadom na čiastočnú dehydratáciu (premenu na leonhardit) veľmi rozpadáva.

Chemická analýza laumontitu (tab. 2) potvrdila nižší obsah vody oproti ideál­nemu zloženiu. Obsah ostatných prvkov je blízky teoretickému zloženiu bezvodej časti Ca₄Al₈Si₁₆O₄₈. Kryštalochemický vzo­rec na základe chemickej analýzy (prepo­čet na 48 atómov kyslíka pre bezvodú ele­mentárnu bunku) je

 

Práškové difrakčné údaje šiatorošského laumontitu (tab. 9) korešpondujú s údajmi o laumontite z Pensylvánie (Lapham, 1963). Mriežkové parametre sú: a  = 14,705 .10^-10 m, b = 13,041(6). 10^-10 m, c = 7,523(8). 10^-10 m, β = 112,03(6)°. Merná hustota laumontitu je 2,26 g/cm³ a jej vypočítaná hustota 2,286 g/cm³.

V infračervenom spektre (obr. 3) možno podobne ako pri skolecite,  ale v menšej miere pozorovať rozštiepenie absorpčných pásov ν3 TO4 v oblasti okolo 1000 cm^-1, čo zodpovedá nízkemu pomeru Si/Al - 1,95 (Milkey, 1960).

Chabazit

Chabazit je pravdepodobne najmladším a nie veľmi rozšíreným zeolitom opisova­nej asociácie. Zvyčajne tvorí iba samo­statné kryštály narastajúce na drúzach epistilbitu, zriedkavejšie aj na steblovitých agregátoch skolecitu. Iba veľmi zried­kavo sú kryštály chabazitu väčšie ako 1 cm, spravidla okolo 3—4 mm. Drobné kryštály sú číre a so skleným leskom, veľké kryštály sú mierne zakalené. Kryš­tály majú klencpvitý tvar. Fakolitové zras-ty sa na lokalite nezistili.

Chemická analýza (tab. 2) ukázala, že ide ó vysoko vápenatý člen iba s malým obsahom ostatných výmenných katiónov. Obsah BaO - 0,11 % a Sr - 0,39 % je tu z opísaných zeolitov najvyšší. Kryštalochemický vzorec vypočítaný na základe 24 atómov kyslíka pre bezvodú elementár­nu bunku je

Práškové difrakčné údaje chabazitu (tab. 10) sú v zhode s údajmi A. J. Guda - R. A. Sheparda(1966) a E. Passagliu (1970). Mriežkové parametre hexagonálnej bunky sú: a = 13,758(4) . 10^-10 m, c = 14,968(6) . 10^-10 m.

Priebeh dehydratácie šiatorošského cha­bazitu veľmi dobre zodpovedá dehydratá­cii Ca chabazitu, ako ho opísal E. Passaglia (1970), E. Peczi - Donáth (1965) (chabazit s nízkym obsahom Sr, Na a K). Na DTA krivke (obr. 8) je jeden výrazný endoefekt pri 170 °C a exoefekt pri 840 °C zodpovedajúci kryštalizácii anhydritu. Me­raná hustota chabazitu zo Šiatorošskej Bu-kovinky je 2,08 g/cm³ a je veľmi blízka vypočítanej hodnote (2,06 g/cm³).

V infračervenom spektre chabazitu (obr.   3)   sa  objavujú  všetky  charakteristické absorpčné pásy tektosilikátov s kryštálovanou vodou. Na rozdiel od spektier ostatných zeolitov sa objavuje absorpčný pás pri 630 cm^-1 - externá vibrácia TO₄ (Breck, 1974).

 Sprievodné minerály

V zeolitovej mineralizácii sa ako sprie­vodný minerál zistil kalcit a apofylit. Apofylit patrí spolu s epistilbitom medzi naj­staršie minerály postmagmatickej asociá­cie. Tvorí snehobiele až žltkasté lupeňovité kryštály podľa (001). Lupene dosahujú veľ­kosť niekoľkých cm². Apofylit určila rtg analýza (tab. 11). Kalcit sa na lokalite ob­javuje iba sporadicky. Zvyčajne tvorí drob­né klencové kryštály podobné chabazitu, od ktorého sa odlišujú dokonalou štiepateľnosťou a žltkastým odtieňom. V po­vrchových častiach andezitového telesa sa na puklinách horniny objavujú bradavkovité a hroznovité agregáty recentného kal­citu (sintre).

Záver

Postmagmatickú zeolitovú mineralizáciu lokality Šiatorošská Bukovinka reprezen­tujú iba vápenaté zeolity. Príznačný pre ne je vysoký obsah CaO a nízky obsah jednomocných výmenných prvkov, predo­všetkým sodíka. Najvyšší obsah Na2O (1,45 % sa zistil v heulanditoch. Obsah stroncia a bária je v zeolitoch opisovanej paragenézy zreteľne nižší ako v zeolitoch, najmä chabazitu a stilbitu z Českého stredohoria a moravských vulkanitov v oblasti Uherského Brodu.

Pre lokalitu je charakteristické bohaté zastúpenie v Československu iba málo roz­šíreného epistilbitu, ktorý je zreteľne naj­starším zeolitom sledovanej oblasti. Vznik zeolitov na lokalite bol spätý s postmagmatickými procesmi, pri ktorých sa pô­sobením postmagmatických hydrotermálnych roztokov rozpúšťali primárne mine­rály, predovšetkým živce. Po ochladení roztokov v povrchových častiach vulkanického telesa sa uplatnila postupná kryšta­lizácia rozpustených minerálnych zložiek a vznikla zeolitová rnineralizácia. Charak­teristickou črtou tejto paragenézy je znač­né zastúpenie apofylitu ako sprievodného minerálu a iba nepatrný výskyt kalcitu, čím sa táto lokalita odlišuje od zeolitových výskytov v Slanských vrchoch. Autigénne zeolity, ktoré by podobne ako na lokalite Nižný Hrabovec mohli mať hospodársky význam, sa na tejto lokalite nezistili.

Recenzoval M. Koděra

 

 

 

LITERATÚRA

A 1 i e 11 i, A. 1972: Polymorphism and crystal-chemistry of heulandite and clinoptilolites. Araer. Mineralogist, 57, pp. 1448—1462.

Bauer, J. 1963: Chemizmus zeolitú. [Ha­bilitačná práca.] Manuskript — Katedra mineralógie VŠCHT Praha.

Bauer, J. - Málková, L. 1959: Skolecit z Teigahornu. Sbor. VŠCHT v Prahe, odd. jak. anorg. org. tech., 3(2), s. 53—79.

Blažek, A. — E n d r ý s, J. 1973: Prístroj pro   mikro-DTA.   In:   VI.   celoštátna   konferencia o termickej analýze TERMAL '13, Vysoké Tatry.

Bol e s,    J.    R.    1972:   Composition,   optical properties,   celí   dimensions,   and   thermal stability of some heulandite group zeolites. Amer.  Mineralogist,  57,  pp.   1463—1493.

B r e c k,   D. W.  1974:  Zeolite molecular sieves. New York, Wiley and Sons.

Buday,   E.  et al.  1967: Regionálni geológie ČSSR.    Díl    II.    Západní   Karpaty.    Praha, VČSAV. 2. sv.

B u r n h a m,   C. H. W. 1962: Lattice constant refinement.     Carnegie     Inst.     Washington Year Book, 61, pp. 132—135.

Coombs, D. S. — Eli i s, A. J. — F y f e, W. S. -Taylor, A. M. 1959: The zeolite facies with comments on the interpretation of hydrothermal systems. Geochim. cosmo-chim. Acta (London),  17,  pp.  53—107.

Cerný, P. -Povondra, P. 1966: Stilbit z Mirošova u Hrádku. Čas. minerál, geol., U, s. 393—399.

Don á t h, É. 1974: Thermal analysis in the investigation of water bonds in natural zeolites. Proccedings Fourth ICTA Buda-pest, 2, pp. 629—638.

Galii, E. — R i n a 1 d i, R. 1974: The crys-tal chemistry of epistilbites. Amer. Mine-ralogist 59, p. 1055—1061.

Gude, A. J. — Shepard, R. A. 1966: Silica — rich chabazite from Barslow For-mation San Bernardino county, South Ca-lifornia. Amer. Mineralogist, 51, pp. 902— 915.

Harada, K. — Nakao, K. 1968: Mine-ralogical notes on mesolite and skolecite from Japan. Minerál. Jap. Jour., 5, pp. 309— 320.

Kiozumi, M. 1953: The differential ther­mal analysis curves and dehydration cur-ves of zeolites. Miner.  Jap.,  1, pp.  36—47.

Lapham, D. V. 1963: Leonhardite and laumontite in diabase from Dilsburg, Penn-

sylvania. Amer. Mineralogist, 48, 683 p.

Merkle, A. B. — Slaughter, M. 1968: Determination and refinement of the structure of heulandite. Amer. Mineralo­gist,  53,  pp.   1120—1138.

M i 1 k e y, R. G. 1960: Inf rared spectra of some tectosilikates. Amer. Mineralogist, 45, pp. 990—996.

Mumpton, F. A. 1960: Clinoptilolite redefined. Amer. Mineralogist, 45, pp. 351— 369.

P a s s a g 1 i a, E. 1970: The crystal chemistry of chabazites. Amer. Mineralogist, 55, pp. 1278—1299.

Pecsi-Donáth, E. 1965: On the indivi-dual properties of some Hungarian zeoli­tes. Acta Geol. Acad. Sci. hungar., 9, pp. 235—259.

R e e u w i j k, L. P. 1972: High-temperature phases of the natroliťe group. Amer. Mi­neralogist, 57, pp. 499—510.

Rychlý, R. — Ul r y ch, J. 1980: Meso­lite from Horní Jílové, Bohémia. Tscher-maks minerál, petrogr. Mitt., TMPM, pp. 201—208.

Slaughter, M. 1970: Crystal structure of stilbite. Amer. Mineralogist, 55, pp. 387—396.

Smith, G. W. — Wall s, R. 1971: A re-determination of the unit-cell geometry of scolecite. Minerál Mag. (London).