PRÍSPEVOK K BANÍCTVU VO VYŠNEJ BOCI

IRENA BOZALKOVÁ

 

K najstarším osadám v Bocianskej doline patrí Vyšná Boca. Vznik osady je spätý s banským podnikaním na hornom Liptove. Leží v Nízkych Tatrách v úzkej doline Bocianky a jej pravostranného prítoku, medzi úbočiami Rovnej hole (1723 m) a Fišiarky (1480 m). Priemerná ročná teplota dosahuje len 2 - 4 oC, priemerné ročné zrážky 1000-1400 mm. Smrekové lesy zasahujú do výšky 1500 m, úpätné časti pokrývajú prevažne lúky. Nadmorská výška v strede obce je 951 m. Po zániku baníctva sa obyvatelia zaoberali chovom dobytka a odchádzali za prácou do baní v cudzine. Po roku 1918 obyvatelia pracovali väčšinou v okolitých lesoch, zaoberali sa tkáčstvom a zhotovovaním výrobkov z dreva. V súčasnosti obyvatelia pracujú v lesoch a v priemyselných podnikoch v Malužinej, Kráľovej Lehote, Liptovskom Hrádku a Brezne. Počet obyvateľov roku 1970 bol 236. V porovnaní s počtom obyvateľov roku 1869 je to zníženie takmer o 200 osôb. Zníženie počtu obyvateľov spôsobil najmä nedostatok práce v obci, čo priamo súvisí so zanikaním baníctva. Dnes je vo Vyšnej Boci čulý turistický ruch. Boca je východiskom mnohých túr do Nízkych Tatier, ale aj sama je bohatým zdrojom poučenia a prírodných krás. K prírodovedným zaujímavostiam okrem bohatej baníckej histórie a jej dnešných svedkoch v okolí patrí aj ponor potoka v doline Stará Boca, ktorý nižšie vychádza na povrch silnou vyvieračkou. Z národopisných zaujímavostí sú to podmurované zrubové domy z 18. - 20. storočia, ako aj senníky a zimné zrubové maštale rozptýlené po okolitých lúkach a pasienkoch.

Historicky neúplne podložený a dodnes sporný je pôvod pomenovania Boce. Jej pomenovanie "Jochimstál" spred 15. storočia má pravdepodobne nemecký pôvod, akým je zrejme aj pôvod súčasného pomenovania Boca. G. K. Z. Laskomerský (1956) pôvodný názov "Jochimstál" pripisuje vplyvu českého baníctva a názov Boca je podľa neho saského (Bautzen) alebo tirolského pôvodu (Botzen). Jochimstálom sa ešte i dnes miestne nazýva dolinka JZ od bývalej Prostrednej Boce. Miestni obyvatelia týmto pomenovaním označujú i bývalú Prostrednú Bocu.

         Vychádzajúc z literárnych a archívnych prameňov k baníctvu na Bociach je možné vznik i rozvoj osád spájať s banským podnikaním na Hornom Liptove. Usadzovaním sa baníkov v tejto oblasti v 13. a 14. storočí, ale najmä od polovice 16. storočia priamo súvisí vznik neskoršieho baníckeho mestečka, ktoré sa pôvodne členilo na dve administratívne  jednotky, a to na Bocu Kráľovskú a Bocu Svätojánsku (Szentivány). Ich rozhraním bol potok Bocianka, ktorého údolie rozdeľovalo územie medzi dvoch zemepánov, a to banskobystrickú kráľovskú komoru a príslušníkov zemianskej rodiny zo Svätého Jána.

         Z hľadiska sídelnej organizácie Bocu tvorilo až päť osád - Svätojánska Vyšná, Prostredná a Nižná, Kráľovská Vyšná a Nižná. Spojením  týchto osád tak, že Bocianka prestala byť deliacou hranicou, vznikli iba dve osady na novom deliacom princípe, a to Vyšná a Nižná Boca, čo sa uskutočnilo až roku 1927.

 

HISTORICKÝ PREHĽAD BANÍCTVA A ŤAŽBY

 

Rudné bohatstvo slovenských hôr lákalo od polovice 12. storočia kolonistov zo Saska, Švábska, Flanderska, Flámska a Valónska, ktorí sa v novej vlasti venovali baníctvu. Prinášali zdokonalenie techniky ťažby, ktorou sa už pred ich príchodom zaoberalo domáce obyvateľstvo.

 

 

 

 

         Začiatok baníctva na Boci sa kladie do 13. storočia. G. Wenzel (1880) uvádza ako prvé písomné doklady k bocianskému baníctvu listiny pochádzajúce z druhej polovice 13. storočia. Obe sa vzťahujú na Kráľovskú a Szentivánsku Bocu. V 13. storočí bolo banské podnikanie výhradným právom panovníkov, ktorí svoje práva prenášali aj na majetných zeme pánov bez usmerňovania banským právom. Kráľ Štefan V. povoľuje v Liptovskej župe v doline Boca nemeckým obyvateľom voľnosť a vydáva im na baníctvo splnomocnenie. Kráľ Ladislav IV. vydal nariadenie, že na jeho majetkoch a najmä vedľa potoka Boca nesmie bez jeho povolenia nikto ryžovať zlato ani vykonávať iné banícke práce [privilégium udelené šľachticovi Bohumírovi 3. augusta 1285 v Budíne). Keďže v privilégiu sa hovorí i o zákaze ryžovania a pokusných výkopov zemepánov, dá sa usudzovať, že už pred rokom 1285 boli na území Boce nemeckí kolonisti z Hýb. Ako dlho podnikali Hybania v Bocianskej doline, sa presne určiť nedá. Je zrejmé, že na zimu sa sťahovali domov pre nepriaznivé podmienky povrchového dobývania rúd.

O tom, že v 14. storočí nejestvovala ešte v bocianskom údolí nijaká väčšia sídlištná jednotka (mestečko) a že tam nebolo trvalé banícke obyvateľstvo, nás presviedča i listina hybianskeho richtára Kristiána, ktorý roku 1342 vydáva svedectvo o podmienkach, za akých pracovali jeho spoluobčania ako baníci pre zemanov zo Svätého Jána. O tom, že časť výťažku pripadla zemepánom, svedčí doklad z toho istého roku, podľa ktorého mešťan Gublinus so spoločníkmi našiel zlatú žilu a otvoril baňu, ale musel sľúbiť, že 1/8 výťažku pripadne Bohumírovcom [P. Ratkoš, 1947).

Na "dorobenie" zlata z hornín museli na Boci postaviť drviče kameňa, tzv. stupy. Ruda dopravená na povrch osobitným zariadením nazývaným "kumšty" sa drvila v stupoch, čím sa dosahovala rovnomerná granulácia. Zdrojom energie pre stupy bola vodná sila. Vodný kanál obstarával aj pranie rúd. Tieto banské technické diela a ubytovacie stavby dávali základ vzniku baníckej osady Boce Svätojánskej.

         K rozvoju baníctva v celom Uhorsku prispeli sčasti aj reformy uhorského kráľa Karola Róberta, ktorý sa rozhodol zreformovať dovtedy ustálené banské zákony, podľa ktorých banské vlastnícke právo prislúchalo majiteľovi pozemku a štát preberal len spravovanie za 2/3 čistého výnosu. Z baní na šľachtickej pôde zaviedol urburu.

         Rozvoj baníctva na Boci spadá do obdobia druhej polovice 16. storočia, teda až do novoveku. Z tohto obdobia je zachované aj viac písomného dokladového materiálu. V tomto období sa bocianske bane obnovujú [P. Ratkoš, 1947) a sťahujú sa sem baníci z Banskej Bystrice, Ľubietovej, zo Spiša a Liptova. Baníci, ktorí sa usadili na ľavom brehu Bocianky, teda na majetkoch Svätojánskych, dali základ vzniku osady Boce Svätojánskej, pôvodne len Nižnej a Prostrednej. Prisťahovalci osadení na pravom brehu na pôde kráľovskej založili Bocu Kráľovskú, pôvodne Vyšnú. Táto bola závislá od banskobystrických komorských úradov, preto i obnovovanie bocianskych baní a ich sľubný rozvoj počiatkom novoveku súvisí sčasti s banským podnikaním v Banskej Bystrici a na okolí. Banskobystrické bane začínajúc rokom 1495 prenajali na určitý čas spolu so spišskými magnátmi Thurzovcami augsburskí bankári Fuggerovci. Fuggerovský nájom po viacnásobnom obnovení trval až do roku 1546, keď ich prevzal erár a správou bola poverená dolnorakúska komora. Fuggerovci disponovali potrebným kapitálom, a preto obnovovali i staré bane, huty a hámre. Postavili i nové špeciálne huty na oddeľovanie medi od striebra, tzv. "Saigerhutten". V dôsledku toho sa zvýšil i záujem o vyhľadávanie nových druhov rúd, čo sa odrazilo v rozmachu vyhľadávacích a kutacích prác aj v Bocianskej doline. V bocianskych baniach, v ktorých pracovali prisťahovaní Nemci (J. V. Starohorský, 1906), sa od roku 1514 okrem zlata, striebra a medi dobývalo i veľa železa. Vyťaženú železnú rudu dovážali do Hrádku spolu s ostatnými rudami z Liptova. V Hrádku bola i železná dielňa - železolejáreň.

 

Z obdobia thurzovsko-fuggerovského riadenia bocianskych baní sú zachované protichodné správy o ich postavení a prosperite. Napríklad podľa A. Pécha (1884) stáli bocianske bane, podobne ako blízke jarabské a jasenianske, za ich vlastníctva veľmi zle. Len okolo roku 1550, keď aj špaňodolinské bane prišli pod erárnu správu, začali sa i tieto bane dvíhať, najmä za Kheslerovskej spoločnosti. Roku 1555 už vykazovali zisk. O päť rokov neskoršie odborníci dúfali, že na Boci vzniká ďalšia Štiavnica, no o ďalších päť rokov nastal nový úpadok, a tak striedavo až do konca storočia menil sa príjem medzi stratou a ziskom. Prosperitu baní v tomto storočí ovplyvnili i turecké vpády. Tieto si vyžiadali zvýšenie finančných nákladov, ktoré sa mohli kryť len z dobre prosperujúcich banských miest na Slovensku. Preto Ľudovít roku 1523 nariadil (P. Ratkoš, 1947], že sa povoľuje dolovať rudy komukoľvek a osobitne pripomína, aby sa do Uhorska pozvali cudzinci (vydanie verejného ediktu). Uzákonenie spomínanej banskej slobody sa vzťahovalo i na neprivilegované vrstvy baníkov v krajine. Nariadenie o slobodnom banskom podnikaní prinieslo úžitok aj hornému Liptovu.

Roku 1550 Leonard Keszlér (banskobystrický občan), Jakub Thaller a Michal Krátky robili na Boci pokusné výkopy najmä na zlato (A. Péch, 1884). Ich kutanie bolo úspešné. Kutacie ryhy (Schurfy) robili na obidvoch stranách Bocianky, na pôde kráľovskej i na majetkoch svätojánskych zemanov. Ako urburu predpísal panovník Keszlérovi a spoločníkom odovzdávať komore zo všetkého vyťaženého zlata len 10 mariek (P. Ratkoš, 1947). Skutočnosť, že kráľovská komora predpisuje urburu a rozhoduje o výťažku kovov, poukazuje na podriadenosť bocianskych banských podnikov komore. Roku 1554 vyníma Maximilián 1. bane na území Kráľovskej Boce spod zálohovania hrádockého panstva, čím sa stávajú výlučne záujmovou sférou banskobystrických komorských banských podnikov.

Začiatkom roku 1554 prišli do Boce viacerí podnikatelia z Banskej Bystrice a jej okolia a vkladali do baní veľký kapitál. Do 31. januára 1554 fungovali vo Svätojánskej Boci okrem baní aj huta, hámor, stupy, vozáreň a hostinec, čo si spolu vyžadovalo oveľa vyššie náklady, ako priniesli výsledky ťažby. Sľubnejší rozvoj baníctva vo Svätojánskej Boci nastáva v rokoch 1550-1554, v čase, keď zemania nerobili banským podnikateľom a baníkom ťažkosti v baníctve. V nasledujúcich rokoch však začali baníctvo rozličným spôsobom obmedzovať, čím prerušili jeho :sľubný rozvoj aj na vlastnú škodu. Na ustavičné znepokojovanie baníkov zo strany Szentiványovcov musel zakročiť roku 1555 sám kráľ, ktorý nariadil, aby liptovskí zemepáni nechali baníkov pokojne pracovať. O nezákonnom konaní Szentiványovcov svedčí aj ich spor s baníkom Gáplom, ktorý zveľaďoval a ťažil s veľkými investíciami bane "Szent Gyärgy" (Sv. Juraj) a "Pirolth"; darované na jeho žiadosť Szentiványovcami. Keď jeho ťažba začala byť rentabilná, Szentiványovci odobrali bane Gáplovi a darovali svojej rodine Kubínyiovcom (A. Péch, 1884).

Účastníci Kheslerovského spolku ("gewerkschaft Kessler") dávali niektoré bane do léna, lebo nemali dosť peňazí na úhradu výdavkov. Napríklad baňa Salvator bola do roku 1570 v léne Antona Kirchdorfera. Do lénneho nájmu sa dávali bane nevýnosné. Bane Pomáhajboh a Martinko sa dali do prenájmu Bálintovi Schimonskému za 1/10 výnosov. Spoločnosť mu určila vyrúbať ešte jednu štôlňu, na ktorú by hradila 1/5 nákladov. V baniach Pomáhajboh a Martinko dosiahli za pol roka ťažbu 19 mariek a 4 pizety zlata a 4 marky 22 piziet zmesi striebra .a zlata, ktoré vymenili za 1724 forintov a 28 denárov.

V protokoloch komisie, ktorá 1. -10. septembra 1583 prešla Bocu, sú tieto údaje: Baňa "Rosenkranz" predpokladá dobrú ťažbu (žila je hrubá ;a jej sklon smeruje na západ - h. 11], ak sa vybudujú stupy. "Hoffnung Gottes" pri lesoch Bobrová (Nižná Boca Kráľovská) sa nemôže ťažiť, lebo baňa je zaliata vodou a stupy sú pokazené. Baňa "Sv. Daniel", ktorú ťažil Gápel, má žily úzke a tvrdé, pod ktoré smeruje štôlňa "Bonifácius". Ani baňa "Jochimstal" - lénny majetok Gaspara Fischera sa nejaví .ako výnosná. Je tam asi 20 siah dlhá štôlňa so žilou mocnou 1 piaď. Horné štôlne neboli prístupné pre vodu. Doporučuje sa preto, aby týždenne 5 forintov, spolu 150 forintov sa dalo Fischerovi na náklady potrebné k pre bitiu sa k žile (A. Péch, 1884).

O úpadku baníctva na Boci koncom 16. storočia svedčí i to, že roku 1388 sa vydalo na podporu bocianskych baní 2000 ft. Komora podporovala bocianske bane preddavkami a zálohami, ktoré vyplácala podnikateľom, no ani tento spôsob nepomohol zvýšiť ich výnos. Ku koncu storočia boli bane už zväčša zaliate vodou. Špeciálne dedičné štôlne (na odvádzanie vody a prívod vzduchu) neboli vtedy v Boci a okolí vybudované. Na začiatku 17. storočia sa pracovalo už len v niekoľkých baniach, až ťažba v tom období úplne zanikla. Roku 1609 už na Boci nikto nepracoval (A. Péch, 1887).

         Roku 1611 baníctvo znova ožilo a striedavo sa vzmáhalo. Z roku 1611 spomína A. Péch (1887) práce v keslerovskej bani Pomáhajboh, ktorej pokračovanie do hĺbky je obmedzené. Navrhuje sa, aby sa baňa dala do prenájmu banskému dozorcovi Gašparovi Studenému pod podmienkou, že zemepánom prislúchajúca časť 1/17 by sa vyplatila, a ak by neboli straty, účastníci by dostali po 1/12. Štôlňa Martinka bola v tom roku známa dobrou zlatonosnou rudou. Aj baňa Jochimstál, ktorú otvoril Daniel Fuchs, bola v tom roku bez straty. Patrili mu štyri štôlne. V žile spodnej "Fischer štôlne" bolo možné i voľným okom vidieť zlaté zrná. V zlom stave boli iba stupy. Aj banskobystrický medenorudný úrad mal v Boci jednu baňu - Sv. Michal, ktorá predtým patrila Matejovi Marrquartovi, ale pre veľké dlžoby mu ju komora zobrala. V tejto bani sa nachádzal taký strieborný medený kov ako na Španej Doline (pravdepodobne opisujú tetraedrit). Žila bola na tri prsty hrubá s dobrým rudným obsahom. V bani Szentiványi István bola tiež ruda s dobrým obsahom zlata. Rovnako na erárnom pozemku štôlňou Gregori sa ťažila veľmi dobrá ruda. Z uvedeného prehľadu materiálov je zrejmé, že roku 1611 nestáli bocianske bane zle, i keď bolo jasné, že ich rozkvet nebude dlhodobý, lebo majitelia a užívatelia nedbali na zabezpečenie baní do budúcnosti. Toto sa odrazilo hneď v -nasledujúcich rokoch. Už roku 1612 hlási Bernát Haberman, že Martinkovské bane majú zlé vetranie, a keďže sa ťaží v hĺbke a ohňom, sťažuje prácu ešte aj nedostatok vzduchu, takže po kúrení nie je možné do bane vojsť (A. Péch, 1887). Dňa 19. júla 1616 dostali Michal Wenger (štiavnický účtovník) a Geyer (správca J povolenie na otvorenie bane Martinko. Obnovili starú štôlňu a odstránili vodu. Na severnej aj na južnej strane našli peknú hrubú žilu, ale bociansky banícky majster poverený dočasne dozorom ohlásil, že žila je veľmi tvrdá a dala by sa dobývať iba ohňom. Pre zlé vetranie v bani by však bola ťažba veľmi nákladná. Žiadúce by bolo preto dokončiť spodnú štôlňu, čím by však náklady znova stúpli. Z výťažku 3/7 by išli do štátnej pokladne a pre dedičov Lorberercov. Bocianski zemani - Báro Thäkäly z Kežmarku a Michal Szentiványi, aj keď vlastnili každý po 2/7, neboli ochotní ani sčasti uhradiť náklady. Spoliehali sa na štátnu pokladňu. Ale ani kremnickí páni, hoci videli zlato voľným okom, neboli ochotní obetovať niekoľko stoviek forintov na rozvoj týchto baní. Tak sa 5. marca 1617 rozhodlo, že bane Martinko a Pomáhajboh prejdú do roku 1620 so všetkým inventárom do prenájmu bratom Schloszerovcom.

Účastnícke podiely na týchto baniach boli:

štát (erár) .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  3/7 čiastky,

Ábraham Bockh .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .   11/7/7 čiastky,

Michal Szentiványi mladší .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  . 11/3/7 čiastky,

Bernát Haberman (ako povereník Thokolyho) .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  .  . 1/7 čiastky.

K baniam patril jeden obytný dom, pivovar, drvič, kováčska dielňa a taviareň s príslušným náradím.

Koncom prvej polovice 17. storočia sa začal v baníctve používať pušný prach, čo trocha vzpružilo baníctvo aj na Boci, takže vydržalo so striedavými úspechmi až do polovice 19. storočia.

 

Baníctvo horného Liptova malo v porovnaní s ostatnými baníckymi centrami, akými boli Ľubietová, Kremnica, Štiavnica, tú nevýhodu, že tieto mestá mali blízky odbyt vyrobených kovov, predtým spracovaných v hutách a hámroch v blízkosti baní. Rudy z bocianskych baní sa museli dovážať do skladov banskej komory (zlato a striebro do Kremnice, meď a železo do Banskej Bystrice). Nesporne vysoké náklady si vyžiadala najmä doprava. Z Boce sa do mediarskeho podniku v Banskej Bystrici okrem medenej rudy dovážal i liach, veľmi bohatý na striebro, v priemere 50 lótov na cent (J. Vlachovič, 1961).

Roku 1751 bola cisárska komisia pod vedením Jakuba Buchholtza poverená preskúmaním Tatier a Liptova (L Houdek, 1935). Bocu charakterizovali ako banícku osadu, v ktorej sa ťaží zlato, striebro a antimón. V blízkej osade Jarabá našli i hámor.

V štyridsiatich rokoch 19. storočia vozili z Boce (Važca, Hýb a Malužinej) železnú rudu do erárnej huty v Liptovskom Hrádku (P. Hapák, 1962). Aj keď Boca nebola významná práve ťažbou železných rúd, sústreďovanie baní v rukách majiteľov železiarní v rokoch 1848 - 1867 významne poznačilo rozvoj baníctva na Boci

V mapke práce K. Pappa (1915], zachytávajúcej situáciu z roku 1852, sú zakreslené na území Hornej Boce pozemky patriace Gustávovi Démuthovi, ktoré zasahujú okrajom potok Bocianku. Uvádza tiež, že železné rudy sa ťažili na svahoch Špiglova a Fišerky. Ťažil sa siderit a limonit. Papp charakterizuje i zrudnenie v Boci a rozlišuje dva typy zrudnenia:

a) kremenné žily so zlatom, striebrom a pyritom, ako aj s galenitom a antimonitom,

b) žilové ložiská s výplňou sideritu a s vtrúseným chalkopyritom a tetraedritom.

Úklon žíl má severný smer. Hoci tieto žily sa ťažili celé storočia, ťažili sa iba ich vrchné časti a hrubozrnný siderit pokračujúci smerom do hĺbky ostal. Papp preto predpokladá ešte úspešnú budúcnosť v ťažbe týchto žíl. V tabuľke v uvedenej práci K. Pappa je prehľad ťažby železných rúd. Z Liptovskej župy je uvedená baňa na železo patriaca G. Démuthovi so spoločníkmi, nachádzajúca sa v Szentivánboci. Vypočítané zásoby železnej rudy tejto bane boli 400 ton s obsahom 40 % Fe. Zásoby v tom čase na tavenie neupotrebených rúd predstavovali 1500 ton. Z tabuľky je zrejmé, že v  Boci sa práve v tomto roku železná ruda neťažila.

A. Avdanovič (1950) spomína štôlne v Kliesňovskej doline, vybudované Rimamuránskou spoločnosťou roku 1909, z ktorých sa ešte roku 1912 odvážala železná ruda - siderit - konským poťahom do Kráľovej Lehoty. Rimamuránska spoločnosť a podnikateľ baníckych závodov Démuth pracovali proti sebe na úkor rozvoja baníctva v Boci.

         Dovoz a spracovanie železnej rudy z Boce bolo nákladné, a tak i železné bane a huty v druhej polovici 19. storočia takmer úplne zanikli. Posledné práce boli roku 1914, pred vypuknutím prvej svetovej vojny.

Práce sa znova obnovili roku 1944, keď na Boci existovalo 58 výhradných kutieb, ktorých majiteľom boli Antimonové banícke a hutnícke závody.

K histórii vzniku samej osady Boce treba podotknúť, že listiny, o ktoré sa opierala staršia literatúra (ako sú napríklad privilégium kráľa Štefana V. z roku 1271 a niektoré výsadné listiny z 13. až 17. storočia), sa podľa niektorých autorov pokladajú za falzifikáty (P. Ratkoš, 1947). Podľa nich vznikli až počiatkom 19. storočia kvôli dôkazu historických práv na chotár a súdnu právomoc.

Aj keď hodnovernosť histórie vzniku osady Boce je sporná, o čulom baníckom ruchu dodnes svedčia niektoré zachované banícke objekty, zvyšky háld, opustené štôlne, pingy. Je zrejmé, že história bocianskeho baníctva bola opradená nadnesením skutočného bohatstva a významu Boce, o čom svedčia napríklad i spomienky G. K. Z. Laskomerského (1956), podľa ktorého Boca za jeho čias bola Slovákom Zlatou Bocou tak ako Čechom Zlatá Praha.

 

HISTORICKÉ NÁLEZY MINERÁLOV

 

Prehľad histórie baníctva, ťažby a vzniku osád je potrebné doplniť výberom citácií starších mineralogických a topografických prác. V jednej z prvých prác - topografickej mineralógii Ch. A. Zipsera (1817) sa opisuje z Boce zlato nachádzajúce sa buď v "mastencovej žule", alebo v sivom hrubozrnnom kremeni, vyskytujúce sa už len v Starej Boci a vo Wildemann štôlni. Zo sulfidov sa v práci opisuje pyrit, vyskytujúci sa vo forme vtrúsenín alebo kryštálov tvaru kocky najčastejšie v činných baniach v Starej Boci. Galenit s obsahom striebra opisuje z pomocnej štôlne Daniel, kde sa vyskytuje aj kryštalický chalkopyrit, kryštalizujúci v tetragonálnych pyramídach alebo tabuľkách. Aj tetraedrit z Leopold štôlne je charakteristický zvýšeným obsahom striebra (od 50 do 80 lótov). Tetraedrit analyzovaný roku 1788 obsahoval 24 lótov striebra a 7 funtov medi. Tetraedrit sprevádzal siderit a limonit. V štôlni Štefan sa nachádzal vo forme vtrúsenín v kremeni s pyritom a rýdzou meďou. Antimonit sa nachádzal vo svore alebo v kremeni v štôlňach Margaréta a Wildemann. Zaujímavý je opis kobaltového minerálu - smaltínu, ktorý opisuje spolu s chalkopyritom zo žuly z Maximilián štôlne v Dolnej Boci. Opisovaný epidot (pistacit) vystupoval vo forme ihličkovitých kryštálikov spolu s amfibol-azbestom (amiant) v štôlni Josephi. Zo žilných minerálov opisuje iba witherit.

J. J ona s (1820) opisuje z Boce len rýdze zlato a kremeň. Rozlišuje zlato dvoch farebných odtieňov. Vyskytovalo sa vo forme hrubších i jemnejších vtrúsenín v hrubozrnnom kremeni.

         G. Leonhard (1843) opisuje z Boce podobné minerály ako Zipser, a to: amfibol-azbest s epidotom, antimonit, pyrit, tetraedrit, chalkopyrit a galenit. Rozdielna je len charakteristika výskytu zlata, pri ktorom opisuje aj výskyt kryštálkov zlata. Zo žilných minerálov opisuje baryt vystupujúci vo forme žily v žule.

B. Cotta a E. Fellenberg (1862) opisujú z Boce a jej okolia dvojaké rudné výskyty, a to siderity s obsahom tetraedritových a chalkopyritových rúd v kryštalických bridliciach a kremité žily v granitoch s obsahom impregnácií Au, ktoré sa nachádza i vo forme malých plieškov alebo drobných kryštálikov spolu s jemne vtrúseným antimonitom, pyritom a galenitom. V práci uvádzajú aj amalgám zlata a striebra, vystupujúce v lístočkových agregátoch alebo malých zrnkách na rudných žilách spolu s pyritom a rýdzim zlatom. Pyrit tiež obsahuje vtrúsené zlato. Ako zriedkavosť uvádzajú výskyt kobaltovej rudy.

G. Wenzel (1882) uvádza v práci spolu výskyt rýdzeho striebra a zlata v kremenných žilách, v ktorých spolu s nimi vystupuje galenit, pyrit, chalkopyrit a iné.

M. Tóth (1882) opisuje tiež amalgám nachádzajúci sa s kremeňom, pyritom a zlatom v lupienkovej a zrnitej forme. Zlato bolo sprevádzané tetraedritom, chalkopyritom, pyritom a antimonitom. Zaujímavá je poznámka, že Viedenský dvorný mineralogický ústav vlastní z okolia Boce zlato rozličných foriem. Z ďalších sulfidov opisuje v kremeni sa nachádzajúci jemne vtrúsený galenit často spolu s pyritom, ktorý vystupuje aj samostatne v okolitých horninách. Tetraedrit sa nachádzal v siderite spolu s chalkopyritom vtrúseným v kremenných žilách. Tetraedrit zo štôlne Peter obsahoval zlato, zo štôlne Podištván striebro. Antimonit vystupoval v kremeni, vo svore, ako aj vo forme žiliek a vtrúsenín v žulách v jemne lupienkových agregátoch alebo masívny. Vyskytoval sa niekedy spolu so zlatom. Siderit tvoril žilky v kryštalických bridliciach a obsahuje vtrúsený tetraedrit s chalkopyritom. Známy bol z baní Poddištván, Helena (v čistých žilách prenikaný kremennými žilami), Kliesňovej a v Zachu. Častým minerálom najmä vo vrchných častiach žíl bol limonit. Opisuje aj smaltín vyskytujúci sa vo forme hrubozrnného agregátu v rudných žilách žúl spolu s chalkopyritom. Podľa jeho údajov v okolí bane Helena pracovali na Co a Ni rudách. Baryt opisuje z bane Beszna, kde sa nachádza v zelenom svore spolu so sideritom a vo vrchných partiách žíl s limonitom. Opisuje aj witherit vyskytujúci sa masívne alebo v lupienkovitých agregátoch v žilách v žule. Epidot opisuje obdobne ako v predchádzajúcich prácach v spoluvýskyte s amfiboltom. V porovnaní s predchádzajúcimi prácami pribúda opis chalkofylitu, vyskytujúceho sa v masívnej forme alebo vtrúsený v žilách spolu so smaltínom v žule, ako aj v sideritoch v kryštalických bridliciach. Tóthovu charakteristiku mineralizácie Boce preberajú viacerí neskorší autori, ako napr. J. V. Starohorský (1906).

 

STRUČNÝ PREHĽAD BANSKÝCH DIEL

 

Prehľad banských diel a udelené banské miery v Boci komplexne spracúva archívna správa A. Bergfesta (1952). Spracúva archívny materiál rokov 1754 - 1850. Z charakteristík jednotlivých banských diel, ako boli štôlne Johan, Michal, Zuzana, Wildemann, Hilfgottes, Waschwerk a Uhlisko sa dá predpokladať, že antimonit a zlato sa ťažili štôlňami Johan, Michal a Zuzana. Ostatné len nafárali kremenné žily s obsahom Au. Štôlňou Daniel sa ťažila striebronosná olovená žila s obsahom medi.

Na pravej strane potoka Bocianky bolo niekoľko banských diel, sledujúcich tri rovnobežné žily Podištván, Sv. Helena a Veľký Zach. Ťažilo sa nimi niekoľko storočí. Okrem strieborných rúd sa ťažili i železné rudy, a to siderit, hematit (krveľ) a limonit (hnedeľ). Železná ruda sa nachádzala ešte v okolí Rovienky, Kliesňovského potoka a Jasienky. Tieto banské diela boli pospájané dobrou banskou cestou. Banské miery v údelovej knihe expozitúry banského súdu v Malužinej, udelené Starobocianskemu ťažiarstvu na území Vyšnej Boce, boli takéto (A. Bergfest, 1952):

         I. Michaeli, banské pole v Liptovskej župe je v obci Horná Szentiványi Botza pod vrchom Grossens Geburg (Veľký vrch - Oralisko). Roku 1787 boli vymedzené štyri šurfy do ktorých boli zhrnuté staré banské miery v rozlohe       25 088 kvadratických siah.

II. Gabe Gottes (Boží dar], banské pole v dĺžke 261° 34" a šírke 96° s rozlohou 25 088 kvadratických siah.

III. Hilf Gottes (Pomáhajboh) - s rozmermi predchádzajúceho banského poľa.

IV. Altbotza (Stará Boca) - štôlňové banské pole v dĺžke 224 siah, šírke 105 siah a rozlohe 23500 kvadratických siah v Podmartinkovskej dolinke.

V. Pomocný prekop Danieli štôlne ku Hilfgottes - banské pole rozlohy 25 088 kvadratických siah.

VI. Petri štôlňové banské pole - 12 544 kvadratických siah bolo údajne udelené Széntiványiovcom 1. septembra 1815.

VII. Josephi I. - pomocná štôlňa - banské pole na vrchu Oralisko v dlžke 223o 80", šírke 112°, rozlohe 25 060 kvadratických siah bolo udelené 9. novembra 1787.

Aj keď úhrnný počet banských mier v banskej knihe (56) svedčí o lákavosti banského podnikania najmä na zlato, bolo toto podnikanie neisté a v prevažnej miere neúspešné, čomu nasvedčujú postupné zriekania sa banských oprávnení už po niekoľkých rokoch. Tak napríklad Starobocianske banské ťažiarstvo, ktoré malo až 10 banských mier vo Vyšnej Boci, sa ôsmich z nich zrieklo a ponechalo si roku 1867 už len dve banské miery. Hromadné odhlasovanie banských mier v tomto roku sa prejavilo i u ostatných ťažiarov. Roku 1924 mali ešte v Starobocianskej doline banské miery firma A. Odendall a G. Demuth, a to medzi potokom Kliesňová a Vyšnou Bocou.

K charakteristike banských diel patrí i zmienka o ryžovaní zlata v Bocianskej doline. Podľa A. Bergfesta sa v údolí potoka ryžovalo do roku 1790. Využíval sa na to veľký spád potoka.

Banská technika a stavby sa v Boci nezachovali, hoci podľa literatúry v blízkosti stúp sa mala nachádzať aj jedna menšia huta s malou taviacou pecou so skriňovým dúchadlom. Jej činnosť nebola v študovaných materiáloch datovaná. O jej existencii môže však nasvedčovať už citovaný údaj dopravy liachu z Boce do mediarskeho bystrického podniku, ako aj zvyšky trosky nájdené vo Vyšnej Boci približne v strede obce.

Spektrálna analýza trosky nasvedčuje na základe identifikovaných obsahov prvkov, že sa tavili siderity s obsahom kremeňa a malými prímesami najmä Cu-rúd menej Pb-rúd.

 

BANSKÉ MAPY

 

Významné postavenie v montanistickom výskume majú archívne banské mapy. Popri svojom rýdzo historickom význame majú i praktický význam v tom, že prispievajú k hrubej lokalizácii dávno zaniknutých baní. V niektorých skúmaných oblastiach sú jedinými dokumentmi, ktoré graficky registrujú staré zaniknuté banské práce a ktoré okrem svojho geometrického obsahu, týkajúceho sa často i nepatrnej ťažby, upozorňujú niekedy na dôležité rudné indície. K banským dielam Bocí sú zachované banské mapy od roku 1754 (HKG - Fond banských máp). Zo štúdia týchto máp vidieť, že na mnohých z nich, obdobne ako na väčšine máp z 18. storočia, sa začínajú zjavovať rozličné maliarske efekty, akými boli napríklad zdobenie smernej ružice, vykresľovanie postáv baníkov, vymaľovanie vchodov štôlní a pod. Mapy sú orientované na magnetický sever a obvykle sa dotýkajú jedného banského poľa. Aj keď časť zo študovaných máp nemá orientačné body, o ktoré by sa dalo oprieť pri začlenení banského diela, alebo banské diela nie sú všade pomenované, resp. sú už dokonca nečitateľné, dá sa na základe opisov banských diel, textácie máp po doplnení prácou J. Kurtiho (1929) začleniť ich umiestenie takto:

 

Štôlne ležiace vo Vyšnej Boci prevažne západne od obce - štôlňa Caroli (štôlňa na zlato a kobalt v doline Kliesňová existujúca už roku 1785), St. Andrei (novootvorená štôlňa roku 1826 na železnú rudu, tiež v doline Kliesňová), Starobocká, Pomáhajboh, Daniel Vozár, Pravotná, Tanečnica, Horný Martinko, Martinkovská, Boží dar (spomínaná v Starej Boci roku 1831'), Josephi, Michal (St. Michaeli šachta vo vrchu Kliesňová, povyše St. Antoni štôlne nad starobockým hámrom), St. Antoni, Nikolai (štôlňa na kobalt a nikel vo Vyšnej Boci v Rovienke) a štôlňa Salvator.

 

Na území Nižnej Boce boli podľa banských máp tieto štôlne: Margaréta Vyšná, Stredná, Nižná a dedičná, Waschwerk Spodná a Horná, Hilfgottes dedičná, Wildemann Spodná a Horná, Tobiaš, Uhlisko, Daniel Stredný, Horný a Dolný, Pauli, Johani Spodný a Dolný. Žily: Hilfgottes, Waschwerk, Rosenkranz, Wildemann, Margaréta, Tobiáš a Daniel - dominantného smeru S-Jo V spojení bočných žíl Margaréta a Wildemann sa podľa údajov v mape z roku 1795 ťažili bohaté zlaté rudy.

 

Zaradenie banských diel a žíl do oblasti Vyšnej alebo Nižnej Boce nie je jednoznačné, vychádzajúc zo štúdia banských máp a citovaných prác. Pomenovania niektorých banských diel sa opakujú v mapách z Vyšnej i Nižnej Boce.

 

V zbierkach Stredoslovenského múzea sa nachádza i banská mapa so zakreslenými Starobocianskymi a Božedarskými štôlňami a šachtami, ako aj ostatnými banskými dielami zlato rudných baní. Mapa je z roku 1757, zakreslená Johanom Wozárom mladším. Obsahuje rozličné maliarske efekty, ako napríklad dekoratívne zakreslenú ružicu, dve postavy, zakreslené banské stavby a pod. Orientácia banskej mapy je vyznačená ružicou kompasu v pravej časti mapy rozdeleného na 24 hór. Sever ukazuje 24. hóra. Graficky znázornená mierka mapy s pomerom zmenšenia 2,5 banskej siahy je umiestená v ľavom dolnom rohu. Opis zakreslených banských diel v mape doplnený vysvetlivkami vo voľnom preklade je takýto:

 

1. Vchod do Starobocianskej štôlne.

2. Čelba bočnej chodby osadená v tom čase jedným robotníkom.

3. Stena štôlne, do ktorej sa ruda a hlušina "šturmujú" .

4. Štôlňa do Starobocianskych šácht.

5. Rumpál a "schody" do suchej šachty.

6. Rumpál a "schody" do mokrej šachty.

7. Stupy do poľa od mokrých šácht.

8. Vchod do Božedarskej štôlne.

9. Slepá chodba štôlne.

10. Vrstva (sloj) po pukline osmačky (ôsmou hodinou).

11. Vrstva (sloj) po pukline deviatačky (deviatou hodinou). Prichodilo by isté rúbať po žile         "deviatačky" 60 lakťov a potom šiestou hodinou večernou (smer) až do šácht    starobocianskych. Počet lakťov spolu 145 [85+60).

   Do vchodu Božedarskej štôlne až pred vchod Starobocianskej urob otočku (na kyvadlo hodín) 19 lakťov a 2 šuchy (1 šuch = 32 cm). Je to vyznačené v mape čiarkovane.

12. Chodba do podložia.

13. Podložie a usadeniny žily so šachtou v podloží.

14. Pokračovanie podložia a prerušenej žily.

15. Čelba (?) pred starými šachtami po "Tabowitej" vrstve (žile)

      deviatou hodinou večernou.

16. Žila "Hangotska", ktorou sa zatiaľ ťažil kremeň druhou šichtou.

17. Martinkovská štôlňa dolná.

18. Horný Martinko.

19. Leopold štôlňa.

20. Štôlňa menom Tanečnica, pred ktorou bola neveľká šachta.

21. Štôlňa pri ceste pod Pravotnou (= dedičná štôlňa).

22. Štôlňa menom Pravotná.

23. Druhá a tretia štôlňa Pravotná, na ktorých Daniel Vozár panoval.

24. Vchod do štôlne Pamáhajboh.

25. Dolná štôlňa, ktorou sa šachta vyrazila.

26. Starobocká horná štôlňa.

27. Vchod štôlne pri hornom dome.

28. Vchod štôlne Kiarowitej (bočná štôlňa).

29. Šút zo štôlne Kiarowitej, ktorým sa ruda spúšťala do zberača (hôštu).

30. Prostredné starobocianske stupy.

31. Dolnopeterské stupy.

32. Pred Kliesňovou nové stupy.

33. Štôlňa menom Danielowska.

(Štôlňa hore dolinkou Martinkovskou jako i táto Danielowska na tento čas všetky pustie stoja i Pomáhajboh ).

Podľa názvu a opisu mapy zachytáva situáciu okolia Starej Boce a dolinky Martinky, nachádzajúcej sa západne ad Vyšnej Boce. Táto časť územia bola v ďalšej časti práce aj mineralogicky bližšie vyhodnocovaná.

 

PREHĽAD GEOLOGICKÝCH POMEROV

 

Študované územie patrí k nízkotatranskej jednotke a nachádza sa v časti tvorenej prevažne kryštalinikom ďumbierskeho pásma. Severná hranica jadernej jednotky (ďumbierskej) je daná nasunutím subtatranských príkrovov, z ktorých krížňanský je silne redukovaný. V antiklinóriu ďumbierskeho pásma je dvoma hlbokými synklinálami Trangošky a Malého Gápľa vymedzená vejárovitá antiklinála Králičky; na tento útvar je viazaná väčšina bocianskych rudných polí.

 

Časť študovaného územia a jeho najbližšieho okolia je tvorená metamorfovanou vrcholovou sériou, zastúpenou najmä migmatitickými  ortorulami. Horniny majú vzhľad usmernených granitov, často "okatých", s porfýroblastami draselných živcov. Do migmatitických artorúl vnikajú všesmerné aplitické a pegmatitické žily najmä po plochách vrstvovej bridličnatosti. Prestúpené sú i nepravidelnými žilami kremeňa. Kremenné žily vznikli jednak laterálnou sekréciou, jednak sú pôvodu hydrotermálneho (M. Kuthan, 1941).

V oblastiach najhlbších typov migmatitických ortorúl vystupuje zvláštny typ kyslých svetlých žúl - žula typu Králičky, so všesmernou textúrou a granitickou hypidiomorfnou štruktúrou. Charakteristickou pre ňu je aj prítomnosť silimanitových ihličiek. Vzhľadom pripomína žulové aplity. Podstatne je zastúpený kremeň, artoklas a kyslý plagioklas. Typické odkryvy silne migmatitizovaných hornín až žulorúl sú v skalných zárezoch cesty cez Čertovicu nad obcou Vyšná Boca. Približne v križovaní cesty so starobocianskou dolinou je poloha kremencov (epimetamorfované kvarcity) a ílovitopiesčitých bridlíc spodného triasu. Na území medzi Vyšnou a Nižnou Bocou vystupuje aj nízkotatranský granitoidný masív. Prítomný je najmä kremenný diorit až granodiorit svetlosivý, strednozrnný - tzv. ďumbiersky typ v zložení najmä plagioklas, kremeň, biotit, menej K-živce. Vo východnom okolí obce Vyšná Boca pribúdajú v ňom draselné živce na úkor biotitu a plagioklasov. Na južných svahoch Rovnej hole aj v zárezoch cesty z Čertovice severne od Vyšnej Boce vystupuje syntektický, biotitický kremenný diorit a granodiorit. Sú to granitoidy silne kontaminované s hojnými pararulovými xenolitmi a šmuhami biotitu.

 

CHARAKTERISTIKA LOŽÍSK, ZRUDNENIA A MINERALIZÁCIE V OKOLÍ VYŠNEJ BOCE

 

Po dlhšej prestávke územie študovali v rokoch 1950 - 1952 V. Zoubek a V. Rus. Ich cieľom bolo vyhodnotenie železorudných ložísk. Overovali sa staršie banské práce a otvárali prieskumné banské diela. Otvorili napríklad žilu v banskom poli Eduard do hĺbky 50 metrov. Zistila sa žila mocnosti 1-4 m s obsahom sideritu a limonitu. Žilovinu tvoril kremeň a baryt. Žila Podištván bola až v dĺžke 1400 m obložená starými banskými prácami. V západnej časti sa ťažili železné rudy, vo východnej medené. Za najbohatšiu a perspektívnu sa považovala žila Kliesňovská. Začína v údolí potoka Bocianky zhruba 1,5 km JV od Vyšnej Boce a pokračuje v dĺžke 1,5 km na západ k údoliu potoka v Kliesňovskej doline. Má smer JZ/SV až V-Z. O bohatých dobývkach a intenzívnej ťažbe na žile svedčia dodnes zvyšky povrchových dobývok a háld. V období prvej svetovej vojny kutal na žile J. Demuth, neskoršie Rimamuránska spoločnosť. Východný úsek žily bol otvorený Paurouskými štôlňami (aj dnes je miestna časť pomenovaná Baurovská), stredný úsek Vyšnou a Nižnou Fursorge Gottes, Leopold a Kliesňovskou kutacou štôlňou. Práve v tejto časti žily realizovali v rokoch 1950 - 1952 novší geologický prieskum, a to Spišské železnorudné bane. Tieto prieskumné práce potvrdili len názory na štruktúru zrudnenia a neukázali ďalšie perspektívy ťažby. Zistený siderit s obsahom uzavrenín hornín (mylonitizované ortoruly a horniny apliticko-granitické), často preniknutý kremeňom vo forme žiliek s obsahom pomerne hojného tetraedritu sa i dnes dá v bohatom množstve nájsť na haldách najmä v západnej časti žily, čo by nasvedčovalo tomu, že vyťažená ruda sa neodvážala na spracovanie, ale zostávala uložená na rudných haldách. Vývoj žily je šošovkovitý s nepravidelnou mocnosťou maximálne 2 m v starších prácach udávaná až do 3 m. Najzreteľnejšie sa zachovali banské diela v strednej a západnej časti žily. V ľavom svahu nad údolím Bocianky pod čertovickou cestou v systéme troch veľkých háld nad sebou (najnižšia v n. v. 1080 m) je možné nájsť dostatok rudy. Je to prevažne siderit a kremeň s obsahom rudných minerálov. Zrudnenie má kokardovitú a brekciovitú štruktúru. Kremeň a siderit sú prítomné v dvoch generáciách. Z ostatných minerálov bol pozorovaný ankerit, pyrit, chalkopyrit, tetraedrit, galenit, sfalerit, jamesonit a Mn-oxidy, zo sekundárnych minerálov limonit a malachit. J. Stankovič (1976) opisuje z Kliesňovskej žily ešte gudmundit, arzenopyrit a zlato vystupujúce len v mikroskopickej forme.

Západne od obce Vyšná Boca možno vyčleniť ďalšiu skupinu ložísk, ktoré na základe predchádzajúcich prác na ložisku možno charakterizovať ako "Ložiská zlata vo Vyšnej Boci". Územne ich ešte možno rozčleniť na dve skupiny, a to skupinu ložísk na ľavom brehu Bocianky (A) a skupinu v údolnej nive Bocianky (B).

A - Táto skupina sa nachádza najmä vo svahu ľavého brehu Bocianky v okolí dolinky Martinky (miestne pomenovanie dolinky), nad čertovickou cestou, približne východne a juhovýchodne od Chopca (1548 m). Oblasť je bohatá na povrchové banské diela (odvaly, pingy, ryhy, šúrfovacie prekopy), ako aj na štôlne dnes už z väčšej časti prepadnuté. Štôlne sledovali rudné žily zhruba v šiestich horizontoch. Podľa rozmiestnenia banských diel ide pravdepodobne o systém žíl S-J smeru (až SV - JZ). Systém žíl bol otvorený štôlňami sledujúcimi smer žíl a žilný systém zhora nadol. Haldy podľa ich zoskupenia a pravdepodobne aj obdobia razenia možno rozčleniť na tri skupiny. Skupina najstarších

háld je rozmiestená v blízkom okolí dolinky Martinky po obidvoch stranách. Najnižšie haldy tejto skupiny sú v n. v. 980 - 1000 m. Najvyššie položená halda je v n. v. 1100 m. Jednotlivé horizonty medzi najvyššie a najnižšie položenou haldou sú vo výškovom rozpätí 20-30 metrov. V haldách sa nachádzajú ruly, pegmatity, zelené kvarcity so sericitom. Makroskopicky identifikovateľný je iba pyrit, vystupujúci vo forme jemmnozrnných agregátov a rozptýlených kryštálov v hornine a v žilnom kremeni. Z ostatných minerálov bol identifikovaný hematit, siderit, kalcit a limonit. V žilnom kremeni sú časté dutiny po vyvetraných romboédroch uhličitanov.

Mikroskopickým štúdiom vzoriek haldového materiálu boli identifiikované tieto minerály:

P y r i t - vystupuje v študovanom materiáli ako najčastejší minerál. Tvorí buď izometrické kryštály tvaru pentagonálneho dodekaédra a hexaédra, uzavretých obvykle v baryte a v kremeni, ale vystupuje aj vo forme zrnitého agregátu alebo tvorí žilky.

A r z e n o p y r i t je zastúpený v menšej miere ako pyrit. Vystupuje v tvare idiomorfných kryštálov kosoštvorcového a prizmatického rezu v kremenných žilkách, často v paragenéze s pyritom.

C h a l k o p y r i t sa nachádza vo forme zrnitého agregátu v baryte a v kremeni, ojedinele vo forme izometrických zŕn v baryte. Často zatláča starší tetraedrit.

T e t r a e d r i t vystupuje len vo forme zrnitého agregátu.

S f a l e r i t tvorí zrnité agregáty najčastejšie v kremeni. Zatláča pyrit. Je mladším minerálom.

G a len i t vystupuje vo forme zrnitých agregátov.

A n t i m o n i t  bol pozorovaný len v jednom prípade v tvare ihličkovitých kryštálov v kremeni.

Zo žilných minerálov bol pozorovaný b a r y t, k r e m e ň, s i d e r i t  a  a n k e r i t. Kremeň je prítomný v dvoch generáciách. Zatláča sfalerit a pyrit, alebo je nimi zatláčaný. Tvorí aj pseudomorfózy po pyrite a siderite. V obidvoch generáciách je však starší ako baryt. Vyskytuje sa pomerne často. Zo sekundárnych minerálov bol pozorovaný len m a l a c h i t  a l i m o n i t. Chalkopyrit a tetraedrit boli pozorované najmä v materiáli spodnejších háld. V horných je najčastejší pyrit a sfalerit.

Severnejšie od dolinky Martinky zhruba paralelne je ďalšia skupina háld. Tieto banské diela sledovali zrejme severné pokračovanie žíl obdobne v šiestich horizontoch nad sebou. Najnižšie položená halda je v n. v. 1055 m a najvyššia 1102 m. Výškové posunutie dolnej a hornej hranice by nasvedčovalo sledovaniu žíl skôr SV-JZ smeru. Makroskopicky identifikovateľné boli len tetraedrit, vystupujúci i vo forme žiliek v siderite a pyrit, tvoriaci jemnozrnné impregnácie. Zo žilných minerálov bol pozorovaný kremeň a siderit, často kokardovej textúry. Pomerne vo väčšom množstve sa objavoval v haldovom materiáli baryt, najmä v stredných horizontoch.

Mikroskopickým štúdiom vzoriek boli identifikované tieto minerály:

P y r i t - vystupuje vo forme izometrických kryštálov aj alotriomorfných zŕn. Je starší aj mladší ako tetraedrit, prítomný pravdepodobne v dvoch generáciách.

T e t r a e d r i t - vystupuje vo forme zrnitého agregátu a žiliek v kremeni a v siderite, v ktorom často vypĺňa styčné plochy zŕn. Obsahuje aj odmiešaniny chalkopyritu. Uzaviera, ale aj koroduje kryštáliky arzenopyritu. Je mladší ako kremeň.

Zo žilných minerálov je prítomný si d e r i t vystupujúci v dvoch generáciách, čo je zrejmé najmä v jeho sukcesnom vzťahu ku kremeňu. Žilný kremeň je zastúpený v podstatnejšej miere a javí sa ako mladší minerál vo vzťahu ku pyritu I.

Tretiu skupinu banských diel možno vyčleniť vo svahu asi 1 km severne od dolinky Martinky. V tejto časti je najviac nových banských diel. Najnižšie položená halda je v n. v. 1035 m, najvyššia v 1080 m. Vo výške 1052 m je ešte sčasti prístupná štôlňa, hlbšie však so stúpajúcou hladinou vody. výstuž štôlne je z kameňa. V nadmorskej výške 1080 m je tiež štôlňa ešte úplne nezavalená. Nad ňou sú už len povrchové banské diela - pingy a jamy.

Makroskopicky bol z haldového materiálu identifikovaný pyrit, tvoriaci hniezda alebo drobné kryštáliky v kremennej žilovine. V žilovine tvorenej najmä kremeňom sú makroskopicky viditeľné kryštály arzenopyritu veľkosti do 3 mm.

Mikroskopicky boli identifikované tieto minerály:

T e t r a e d r i t je zastúpený pomerne viac ako v predchádzajúcich skupinách. Vystupuje vo forme zrnitého agregátu alebo vo forme žiliek. Je mladší minerál ako kremeň a siderit, ktorého romboédre uzaviera alebo sleduje styk kremenných zŕn.

A r z e n o p y r i t  tvorí idiomorfné zrná kosoštvorcového a prizmatického tvaru, často postihnuté kataklázou. Po puklinách kryštalických zŕn je zatláčaný kremeňom druhej generácie.

P y r i t vystupuje vo forme izometrických kryštálov tvaru pentagonálneho dodekaédra.

C h a l k o p y r i t je starší minerál ako sfalerit, ktorého žilka pretína chalkopyritové zrno.

S f a l e r i t je mladší ako tetraedrit, ktorého zrná uzaviera.

S t a n í n vystupuje vo forme agregátu drobných zŕn, alebo obklopuje sfaleritové zrná. Možno preto predpokladať, že vznikol ako produkt rozpadu pevného roztoku (odmiešanina sfaleritu). P y r o t í n  bol pozorovaný len v jednom prípade, a to vo forme alotriomorfného agregátu.

Ber t h i e r i t vystupuje v tvare ihličkovitých kryštálikov v kremeni.

H e m a t i t  v tvare jemnelupienkovitých zŕn sleduje siderit po hranách klencových plôch.

S id e r i t   a   k r e m e ň vystupujú ako žilné minerály. Siderit je zatláčaný kremeňom II. generácie. Kremeň prevláda nad sideritom. Pozorované boli aj jeho pseudomorfózy po arzenopyrite. Zo sekundárnych minerálov bol prítomný len m a l ach i t   a   l i m o n i t. Limonit tvorí žilky aj kopijnaté útvary - pravdepodobne paramorfózy po karbonátoch. V porovnaní mineralizácie s predchádzajúcimi skupinami je zrejmá neprítomnosť barytu a zvýšené obsahy tetraedritu. Nasvedčovalo by to určitej zonálnosti v smere S-J.

B - Skupina ložísk v okolí údolnej nivy Bocianky je zastúpená banskými dielami dnes už takmer nezreteľnými a v priebehu ďalších rokov už takmer úplne zastavanými. Sú to najnižšie situované haldy. Najnižšie je halda pod kostolom (n. v. 950 m). Zo žilných minerálov v haldách často vystupuje červenosfarbený kremeň. Z rudných minerálov je najčastejší pyrit, ktorý impregnuje žilný kremeň a okolitú horninu. Tvorí jemnozrnné agregáty alebo drobné kryštáliky tvaru hexaédrov aj pentagonálnych dodekaédrov. Makroskopicky identifikovaný tetraedrit je viazaný na žilný kremeň, v ktorom tvorí nepravidelné žilky mocnosti až niekoľko mm. Galenit a sfalerit vystupujú vo forme vtrúsených zŕn v kremeni. Často boli pozorované mangánové náteky aj povlaky puklín žíl, ako aj okolitých hornín. Limonit tvorí žilky v kremeni.

Mikroskopickým pozorovaním boli identifikované minerály: kremeň, ankerit, pyrit, galenit, sfalerit, tetraedrit, chalkopyrit, berthierit a malachit.

P y r i t  vystupuje v kremeni, hornine aj v siderite v tvare alotriomorfných zŕn a nepravidelných zhlukov alebo i izometrických kryštálov tvaru hexaédrov a pentagonálnych dodekaédrov.

G a len i t  je po pyrite najčastejším minerálom. Tvorí jemnozrnný agregát, alebo nepravidelné žilky v kremeni. Často zatláča a uzaviera kremeň, ale aj naopak kremeň uzaviera galenit. Je mladší vo vzťahu k ankeritu, ktorý uzaviera.

S f a l e r i t je zastúpený v menšej miere ako galenit. Vystupuje vo forme zrnitého agregátu. Je mladší ako galenit.

T e t r a e d r i t sa nachádza vo forme zrnitého agregátu.

C h a l k o p y r i t bol pozorovaný ojedinele. Vytvára alotriomorfné zrná v kremeni.

B e r t h i e r i t  bol identifikovaný len v jednom prípade s charakteristickým dvojodrazom zrnitého agregátu. Obsahoval uzavreté zrná antimonitu, vzniknuté pravdepodobne jeho rozpadom.

A n k e r i t  uzaviera a zatláča po puklinách kremeň. Javí sa ako mladší minerál.

Zo sekundárnych minerálov boli zistené l i m o n i t   a   m a l a c h i t.

Kremeň je prítomný v dvoch generáciách. Ako najmladší minerál vo vzťahu k uvedeným sa javí sfalerit.

Tretiu samostatnú skupinu ložísk možno vyčleniť v doline Starej Boce a jej okolí. Tu v migmatitoch a migmatitických ortorulách, preniknutých žulorulou typu Králička, je rad starých banských prác, sledujúcich rudné žily na území v dĺžke približne 2 km. Na základe rozsiahlosti a veľkosti banských prác sa dá predpokladať, že šlo o kvalitnú rudu. Podľa starších prác bola v tejto časti územia hĺbená aj šachta. Ťah banských prác možno rozdeliť na dva úseky - západný a východný. De1iacou hranicou je priečna dolinka SZ - JV smeru. Východný úsek je bohatší na zvyšky banských diel umiestených najmä v blízkosti údolia Bocianky. Západný úsek tvoria banské diela situované aj v značnej nadmorskej výške až v okolí Bocianskeho sedla a Rovnej hole. Roku 1952 realizovaný geologický prieskum bol neúspešný a v práci sa nepokračovalo. Z nízkopoloženej štôlne sa robil prekop na žilu, ktorá však bola vzdialená a prekop ju nedosiahol.

Východnú časť ložiska predstavuje haldový materiál s vysokým obsahom sideritu, malou prímesou ankeritu a miestne pribúdajúcou prímesou barytu, ktorý bol zrejme z rudy triedený. Niekde sú rudné a žilné minerály usporiadané zonálne v takomto slede od stredu žily: kremeň, baryt, hematit, siderit.

Mineralografickým štúdiom vzoriek boli identifikované tieto minerály:

A r z e n o p y r i t - je zastúpený takmer výlučne idiomorfnými kryštálikmi kosoštvorcového a prizmatického rezu. Kryštalické zrná sú často postihnuté kataklázou. Je zatláčaný kremeňom II. generácie, alebo obklopuje zrná kremeňa I. generácie. Tvorí zrná v siderite, kremeni, ale aj v ortorule.

T e t r a e d r i t  bol pozorovaný najmä v tvare nepravidelných zŕn, najmä v paragenéze s chalkopyritom.

C h a l k o p y r i t  je zastúpený v menšom množstve a vytvára idiomorfné kryštalické zrná najmä v hornine.

P y r i t  vystupuje vo forme rozptýlených zŕn najmä v kremennej žilovine.

G u d m u n d i t   bol pozorovaný vo forme idiomorfných stĺpčekových až ihličkových kryštálov v karbonáte. Jeho vznik možno pripísať rozkladu prvších minerálov, napríklad tetraedritu. Vystupuje v paragenéze s arzenopyritom.

H e m a t i t   je prítomný vo forme žiliek tvorených lamelovite zdvojčatenými zrnami. Uzaviera drobné kryštáliky arzenopyritu.

Zo žilných minerálov je prítomný s id e r i t, k r e m e ň    a   b a r y t. Zo sekundárnych minerálov m a l a c h i t   a   l i m o n i t.

Zo západnej časti ložísk sa vzorky nepozorovali chalkograficky. Zaujímavé je tu najmä ložisko v blízkosti Bocianskeho sedla (1506 m), viazané na pruh hlboko zvrásnené ho stredného triasu obalu tatridného jadra, tvoreného migmatickými ortorulami. V pruhu vystupujú kremence, pestré bridlice a najmä "bunkovité dolomity". Tieto predstavujú rozdrvenú brekciovitú fáciu, ktorá vznikla pravdepodobne tektonickou cestou z okolitých vápencových hornín nájdených v malých východoch v blízkom okolí. Dolomity sú žltkastej farby, cukrovitého vzhľadu, s ostrohrannými, klastickými úlomkami dolomitu, ktoré sú často vyvetrané. Chemicky je to Fe-dolomit až ankerit. Celá hornina je obvykle silne limonitizovaná. Makroskopicky bol v dolomitoch identifikovaný šupinkovitý agregát hematitu, vystupujúci najmä po okrajoch dolomitových úlomkov. Ďalej je prítomný silne zvetraný siderit. Z ostatných minerálov bol prítomný chalkopyrit, kremeň s čiernymi povlakmi Mn-sekundárov, ako aj mliečno-biele stĺpčekovité kryštály kremeňa v zvetranom siderite a limonite.

 

ZÁVER

 

Ustavičným vývojom technológie úpravárenských a hutníckych procesov, ako aj hospodárskych potrieb, sa postupne znižuje ekonomická hranica dobývateľnosti ložísk nerastných surovín. V dôsledku toho nadobúda značný hospodársky význam i väčšina rudných výskytov, ktoré sa ťažili už v minulých storočiach. Prieskum týchto výskytov musí nielen zisťovať ich rozsah, mocnosť, zásoby, ale skúmať aj stupeň vyťaženia v celom historickom procese ich ťažby. Okrem toho mnohé nerasty obsahujúce pre nás v súčasnosti veľmi významné prvky sa starou ťažbou nevyužívali, a stali sa spolu s hlušinou súčasťou dodnes existujúcich háld. Aj v troskách blízkych taviacich pecí ostávalo značné množstvo kovov. Najzreteľnejším dokladom o niekdajšej ťažbe sú dodnes haldy a prepadliny, ako aj samé vyrúbané podzemné banské diela.

 

Ťažba nerastného bohatstva je veľmi zložitý technický a spoločenský proces. Vzhľadom na svoj hospodársky a politický význam, ktorý zohráva v histórii, vynucuje si pomerne vyspelú organizáciu a správu, ktorá je spätá s nadväznou písomnou agendou, datujúcou sa prakticky už od 13.-14. storočia. Historický vývoj ťažby zanecháva teda vedľa vyťažených priestorov, banských diel aj zvláštny modifikovaný odraz vo forme autentických mapových i spisových materiálov - archiválií. Tieto doklady, úzko súvisiace s vlastnou banskou prevádzkou, obsahujú aj rad dôležitých technických a prírodovedných údajov. Údaje archívnych a literárnych prameňov po svojom sprístupnení a výklade sa môžu stať spoľahlivým vodidlom geologickej prospekcie i samého detailného prieskumu, ako aj vlastným príspevkom k poznaniu dejín baníctva a pomerov dnes už opustených rudných ložísk.