CESTA Z KOMÁRNA DO BANSKÝCH MIEST V UHORSKU A ODTIAĽ DO VIEDNE

EDUARD BROWN

 

         Keď som už bol v Komárne a uspokojil v týchto končinách svoju zvedavosť, až pokiaľ siaha kresťanské panstvo, chcel som uskutočniť svoj úmysel poznať uhorské bane na meď, striebro a zlato. A pretože som sa nechcel vrátiť znova do Bratislavy, aby som sa odtiaľ dostal na cestu, čo k nim vedie, rozhodol som sa pre bližšiu cestu, hoci tade chodí málo ľudí. Cestoval som pozdĺž severného brehu Žitného ostrova, až som prišiel k sútoku Váhu a Dunaja, potom som prešiel na druhú stranu k pevnosti, ktorú postavili po poslednej vojne a nazvali Guta (dnes Kolárovo). Leží na trasovisku medzi ramenami Dunaja, Váhu a Dudváhu na míľu od Nových Zámkov, ktoré sme zreteľne videli z kostolnej veže v Gute a rozoznali sme aj budovy, ako pašov palác, patriaci predtým bratislavskému arcibiskupovi, kostol uprostred mesta, vežu mešity a iné. Blízkosť Nových Zámkov mala pre mesto roku 1685 nebezpečné, ba priam ničivé následky, keď Turci poslali z Budína veľké oddiely vojska, lebo gróf Czobor vypálil predmestia Nových Zámkov a mnohých vzal do zajatia. Turci sa z pomsty vypravili proti mestu Guta a jeho obyvateľstvo vyvraždili. Člny majú z jedného kusa dreva, a predsa sa na nich odvážia plaviť aj po najväčších riekach. V pevnosti bolo 130 mužov pod velením kapitána Fruhwurdta. Odtiaľ sme sa dostali cez Vlčany do Šale, kde je ďalšia pevnosť, ktorú postavili, aby zabránili Turkom prechod cez Váh, keďže v poslednej vojne tam niekde vtrhli Tatári, vypálili a vyplienili celé okolie, takže i teraz je ešte pusté. Na pol míle odtiaľ je v zemi jaskyňa, ktorá horí ako solfatara pri Neapoli. Odtiaľ sme šli do Šintavy, veľkej pevnosti, ktorú postavili kedysi dávno, aby ovládala rieku i okolie. Pevnosť má uprostred vežu, štyri bašty a veľa spoľahlivých diel. Pri vchode visí veľké rebro, stehenná kosť a kel. Domnievam sa, že je to sloní kel, lebo kostru slona som už raz videl; kosti podobné zubom visia aj nad cisárskym sídlom v Luxemburgu a pokladajú ich za kosti veľkej pohanskej bohyne a za zuby obra. Potom sme prišli do Leopoldova, veľkolepej regulárnej pevnosti so šiestimi baštami. Velí jej mladý gróf de Souches; odovzdal som mu listy a on mi preukázal v mnohom ohľade priazeň. Potom som prešiel cez rieku a dostal som sa do Hlohovca, pekného veľkého mesta, ktoré nedávno však vypálili Turci. Urobil som si z neho kresbu.

         Luteráni tu tiež mali školu, alebo kolégium, ale bola spustošená spolu s ostatnými budovami. Všetci tu platia dane Turkom, jedenásť uhorských ročne, takmer štyri pence v našich peniazoch na hlavu, či je to muž, žena, deti, ovce, voly a či kone. Deti vychovávajú pre tvrdý život a ženy sa zriedka vydávajú dvakrát. Často sa kúpu a zvyknú sa potiť nahí vo vykúrenej izbe, nohy si pritom máčajú v teplej vode. Veľmi často používajú banky a púšťanie žilou. Vo františkánskom kláštore ostalo iba dvanásť mníchova rímski katolíci majú v týchto končinách okrem mníchov iba málo kňazov.

         Na dve uhorské míle od Hlohovca je Banka. Tam v preliačine pri rieke je pätnásť teplých kúpeľov; do troch z nich vteká teraz riečna voda, Váh totiž jednostaj strháva brehy, lebo tečie veľmi prudko. Pred dvadsiatimi rokmi boli horúce kúpele aj na druhom brehu rieky, no teraz sú zaliate studeným prúdom. Horúca voda zanechala všade biele usadeniny a ihneď sfarbuje meď a striebro na čierno ako atrament. Blízko kúpeľa je kameňolom s niekoľkými žilami kriedy; veľmi rád by som ju bol videl, lebo má všetky farby okrem zelenej a tie sú tak jemne miešané, že sa im nevyrovná ani maľba alebo mramorovaný papier.

Boli sme tam 18. marca a bolo veľmi chladno, preto nám ani na um nezišlo okúpať sa na takom otvorenom mieste, a predsa sme videli v niektorých kúpacích jamách ženy a deti. Husár, čo poháňal záprah nášho koča vyšiel po večeri von a o polnoci za silného mrazu si vyzliekol šaty na otvorenej lúke a okúpal sa v jednom z kúpeľov.

         Gróf de Souches nám 21. marca poslal nemeckých mušketierov, aby nás sprevádzali a ochraňovali na cestách po území, ktoré platilo daň Turkom. Prešli sme popri Veľkých Ripňanoch a kaštieli v Horných Obdokovciach patriacom barónovi Berényimu a v noci sme sa dostali do Topoľčian nad riekou Nitrou. Mesto bolo i s kostolom vypálené v poslednej vojne a ešte sa celkom neobnovilo. Asi na míľu odtiaľ vo Veľkých Bieliciach sú tiež teplé kúpele. Nasledujúceho dňa sme prešli cez Klíž, ktorého obyvatelia boli v posledných vojnách odvlečení do zajatia, a cez veľký les pri Veľkom Poli, kde väčšina obyvateľov boli Nemci. Prišli sme do Žarnovice nad riekou Hron s hradom na skale; mesto je poplatné Turkom, ktorí ho často navštevujú. 23. marca včasráno sme prešli cez Hron a cez hory sme prišli do Hodruše. Cez mesto preteká prudký potok, veľmi užitočný pre tých, ktorým poháňa stroje na drvenie, vymývanie a tavenie strieborných rúd. Cez vrch nazývaný Hell sme prišli do Banskej Štiavnice, najväčšieho banského mesta v Uhorsku, kde sa denne vydoluje veľké množstvo striebornej rudy. Mesto je vzhľadne vystavané, má tri pekné kostoly, väčšina obyvateľstva sú luteráni. Sú tam aj tri zámky. V meste je Starý zámok, kde hrá hudba každé ráno o šiestej, o dvanástej a o šiestej večer. Druhý, Nový zámok dala vybudovať istá pani, čo dala odstrániť z kopca šibenicu a na jej mieste postavila peknú budovu. Tretí stojí na vysokom vrchu. Je tam stála stráž, ktorá má dávať pozor, či sa nepribližujú Turci, a keby sa približovali, má to oznámiť streľbou z húfnice. Ulice vedú to hore kopcom, to dolu kopcom, lebo pôda je tu veľmi nerovná. Je tam veľa baní a veľa dobrodruhov sa pokúša o šťastie, lebo ich lákajú úspechy, ktoré tu už toľkí dosiahli; pretože ak sa im podarí nájsť rudu v pomerne krátkom čase, prv než minú všetky zásoby potrebné na dolovanie, majú nadej na veľký zisk.

         Zo všetkých baní najzaujímavejšie sú: Windšachta, štôlňa sv. Trojice, sv. Benedikta, sv. Jána, Matejova a jednu volajú baňou Troch kráľov. Najvýznamnejšie a najviac exploatované sú Windšachta a štôlňa sv. Trojice. Tá je sedemdesiat siah hlboká a jej výstavba a udržiavanie v prevádzke si vyžadujú veľmi nákladné podzemné práce, lebo veľká časť bane sa nachádza v zemitej hornine. Ruda z nej je veľmi kvalitná, zvyčajne čierna, pokrytá bielou hlinou alebo ílom, takže voda, v ktorej ju vymývajú, je mliečne belasá a domnievam sa, že toto je tá látka, ktorú nazývajú lac lunae, čiže mesačné alebo strieborné mlieko. Niektoré žily sa ťahajú na sever a iné bohaté na rudu smerujú na severovýchod. Keď sa dve žily pretínajú, pokladá sa to za šťastie, lebo zrudnené žily nejdú rovnakým smerom, dokonca ani v tej istej bani, čo by mohlo pomôcť pri ich odkrývaní. Nepoznajú bezpečný spôsob ako zistiť, ktorým smerom vedú žily alebo kde sa nachádzajú, a iba usilovnou a vytrvalou prácou v bani ich napokon objavia. Nepoužívajú virgulu a či lieskovú rázsochu, ktorá by im ukázala smer, lebo tomu neveria (videl som, ako to robia v strieborných baniach vo Freiburgu v Sasku a naučil som sa ju používať) a kopú iba podľa toho, ako si to želajú dobrodruhovia. Ukázali mi miesto, kde vytrvalo kopali šesť rokov, hoci žila bola na dve siahy od miesta, kde začali kopať. Na inom mieste kopali dvanásť rokov, kým napokon našli žilu, ktorá v krátkom čase splatila všetku ich námahu. Bol som na mnohých úsekoch tejto bane a zašiel som až tak ďaleko, že som prešiel vlastne popod celý vrch a vyšiel som na jeho druhej strane.

Zostúpil som aj do Windšachty, a to tak hlboko, ako mi to dovolila voda. Trikrát sme šli takmer zvisle po tristo stupňoch alebo priečkach rebríka. Videl som tam ohromné koleso zasadené hlboko pod zemou, s dvanásťyardovým priemerom, poháňané prúdom podzemnej vody padajúcim z výšky. Koleso uvádza do pohybu stroje, čerpajúce vodu z dna bane do jamy, v ktorej je koleso umiestnené. Voda poháňajúca koleso nesteká dole do bane, ale odteká cez cuniculus (štôlňu) zhotovenú na ten účel, spolu s vodou vyčerpanou z najhlbších častí bane a potom vyteká na úpätí vrchu. Okrem tohto kolesa leží nad dnom vo vodorovnej polohe iné koleso, ktoré ustavične poháňa dvanásť koní; slúži takisto na odčerpávanie veľkej časti vody z bane. Informovali ma, že pri všetkých týchto prácach je zamestnaných nie menej ako dvetisíc mužov.

V niektorých častiach bane je veľmi chladno, na iných zas je tak horúco, že som sa musel vyzliecť do pol pása, hoci som mal na sebe iba plátené šaty. Na miestach, kde sa pracuje, je vždy horúco, takže ak vydržia, pracujú nahí osem hodín, potom osem hodín odpočívajú.

Ukázali mi miesto v bani, kde výpary usmrtili päť chlapov a jednu vysokopostavenú osobu, preto tam teraz umiestili vetracie kanály, ktoré umiesťujú nad všetky vchody a všade tam, kde kopú na dlhom úseku bez vetracích otvorov. Nimi sa privádza a odvádza vzduch, ktorý prúdi a osviežuje baníkov v podzemí.

         Černastú rudu pokladajú za najlepšiu. Často obsahuje jagavožltú látku, takzvaný markazit, ktorý, ak nie je ho príliš veľa, je vítaný, lebo skvapalňuje rudu alebo spôsobuje, že sa táto ľahšie taví. Ak však je markazitu priveľa, domnievajú sa, že okráda bane o striebro; v peci ho odstraňuje za tavenia odparovaním, preto ho ako látku, ktorá oberá rudu o jej bohatstvo, nazývajú zlodejom.

Často sa tam nachádza aj červená látka vrastená do rudy, ktorú nazývajú cinóbrom striebra. Pomletá a rozpustená v oleji dáva červené farbivo, ktoré sa vyrovná cinóbru získanému sublimovaním, ak ho priam neprevyšuje.

V týchto baniach sa našiel aj krištáľ, ametyst a zmesi ametystínu v skalných rozsadlinách, zavše blízko rudy alebo priamo v nej. Zemité horniny v niektorých z týchto baní obsahujú prirodzene vykryštalizovaný vitriol najmä v jednej bani pod Paradajsom, ktorá patrila pánovi Jakubovi Švibodovi, lekárnikovi, v dome ktorého som býval a ktorý mi ukázal veľa zvláštnych nerastov.

         Tamojšie strieborné rudy sú veľmi rozmanité a líšia sa tým, že sú zmiešané so zemitou horninou alebo markazitom, s cinóbrom alebo vitriolom atď. Líšia sa však i obsahom kovu; niektoré obsahujú viac striebra v porovnaní s inými rudami. Sto funtov rudy obsahuje neraz pol unce alebo i celú uncu striebra, no zavše aj dve, tri, štyri, päť, až do dvadsiatich uncí. Zriedka bývajú ešte bohatšie, hoci sa našla už aj ruda obsahujúca polovicu striebra a ja sám som videl takú bohatú, že bola, ako by ju vyrezali nožom.

         Vzorku z každého prvý raz objaveného druhu rudy vyťaženej v bani vynesú hore úradníkovi zvanému probierer, ktorý preskúma a určí jej obsah. Robí to takto: z každého druhu rudy, ktorú najprv sušia, pražia a drvia, vezme rovnaké množstvo, pridá k nemu rovnaký diel olova, potom ho taví a čistí. Napokon podľa presnej stupnice zisťuje pomer rudy a kovu, ktorý ruda obsahuje, a oznámi ho tým, čo pracujú pri veľkej taviacej peci. Tí potom podľa potreby pridajú alebo uberú patričné množstvo látok, ktoré sa miešajú s rudou pri tavení v taviacej peci. Napríklad k sto metrickým centom alebo desaťtisíc funtom striebornej rudy obsahujúcej okolo dve a pol unce striebra na sto funtov rudy pridajú štyridsať centov leichu, čiže rozdrvenej a vymytej rudy, dvesto funtov železitého kameňa - teda nie železnej rudy, ale kameňa, ktorý sa nachádza v tamojších vrchoch, pričom najlepší je kameň pečeňovej farby. Ďalej pridajú množstvo kýzu. alebo určitého druhu pyritu, podľa toho, či je ruda zmiešaná s markazitom, a napokon ľubovoľné množstvo trosky, t. j. peny alebo koláča zozbieraného z povrchu nádoby, do ktorej vyteká roztavený kov, čo je vlastne látka, ktorá sa získava pri tavení zo spomínaných zložiek.

         Všetko, čo vytavia v taviacej peci, vypúšťajú cez otvor na dne pece do panvy umiestenej v zemi a len čo vytečie, vytvára sa na jej povrchu tvrdá pena, troska, bochník alebo koláč. Keďže sa tento koláč jednostaj odstraňuje, ostávajúci kov sa postupne čistí. Potom pridajú k nemu olovo, ktoré stlačí všetko striebro ku dnu, a po určitom čase roztavený kov vyberú. Keď ho znova roztavia v zháňacej peci, olovo alebo čokoľvek iné, čo ostane zmiešané so striebrom, zháňajú z roztaveného striebra v podobe litargiria prúdom vzduchu z dvoch veľkých dúchadiel. Čo stečie prvé, je biele, čo sa oddelí neskôr je červené, lebo bolo dlhšie v ohni, nie je to teda litargirium zlata, keďže obe látky boli získané z toho istého kovu.

         Väčšia časť štiavnickej striebornej rudy obsahuje trochu zlata, ktoré oddeľujú pri tavení striebra, granulujú ho, potom ho rozpúšťajú v aqua fortis vyrobenej zo špeciálneho vitriolu pripraveného v Kremnici, pričom zlato klesne na dno a napokon ho roztavia. Lúčavka sa destiláciou oddelí od striebra a možno ju znova použiť. Bolo by však príliš nudné opisovať všetky práce v týchto baniach, ktoré by si zaslúžili rovnako presný opis ako bane  v Meissene a inde, ktoré obšírne a veľmi dobre opísal Agricola vo svojich knihách De re melallica a De fossilibus. Z prác o baniach sa považuje za cenné aj Lohneyssovo dielo a aj Lazarus Ercker pekne opísal hlavné druhy rúd a nerastov. Podistým je však iba málo miest na svete, ktoré sa dajú porovnať s týmto mestom, kde ľudský um a príroda sa pretekajú v prejavovaní svojej sily a bohatstva.

         V tejto krajine pracujú zväčša spôsobom, akým sa pracovalo za cisára Rudolfa, ktorý bol veľkým iniciátorom a podporovateľom baníctva, ale mnohé nástroje a stroje sú už zdokonalené.

         Hoci v Banskej Štiavnici vyťažili týždenne veľké množstvo striebra a odvážali ho na vozoch, nebolo ľahké obstarať si čo aj najmenšiu mincu a sotva by sa bol našiel v meste niekto, čo by mi mohol dať mincu z rýdzeho kovu, lebo peniaze v tejto krajine sú viac ako spolovice zmiešané s meďou. Pretože som chcel zistiť, aké zmeny spôsobujú minerálne vody tejto krajiny na kovoch, pre nedostatok iného striebra som bol nútený použiť strieborné kríže, korpusy a medaily, ktoré som si vypožičal.

Blízko Banskej Štiavnice, tam kde stála kedysi stará Štiavnica, je vysoká strmá skala a jedna jej časť od úpätia po končiar je prirodzene sfarbená peknou tlmenou belasou a zelenou farbou so žltými škvrnami. Na prvý pohľad ma prekvapila jej krása a nevedel som si predstaviť, ktorý iný nerast by to bol, ak nie vyleštený lazúrový kameň; počul som od istého Španiela, čo žil dlho v Západnej Indii (Amerike), že aj tam je taká skala blízko strieborných baní v Peru.

         V Sklených Tepliciach, na uhorskú míľu alebo asi sedem anglických míľ od Banskej Štiavnice, bola kedysi bohatá zlatá baňa, no stratila sa. Nikto nevie, kade sa do nej vchádzalo odvtedy, čo sedmohradské knieža Gábor Bethlen obsadil tento kraj a jeho obyvatelia ušli, hoci majiteľ zanechal na kôre stromov určité znaky alebo správy s vyobrazenými nástrojmi, podľa ktorých ju mali nájsť. Nástroje už našli, keď kopali v zemi, a mnohé naznačuje, že tam, kde nájdu kameň, na ktorom je vyrytá tvár, treba iba odsunúť skalu, ktorou majiteľ zatarasil baňu.

         Toto miesto je veľmi navštevované pre prírodné teplé kúpele; päť z nich je vyhovujúcich s dobrým prístupom a krytých vysokou a širokou strechou. Pramene sú veľmi čisté, usadeniny sú červené a zelené, drevené lavice pod vodou sú obalené kamenným povlakom a keď v nich necháme na chvíľu striebro, vyzerá ako pozlátené. No najzaujímavejší z kúpeľov je ten, ktorý nazývajú parným kúpeľom; jeho horúce pramene vytekajú z vrchu a vtekajú do umele vybudovaného bazéna. Na jednom jeho konci som vošiel do jaskyne, ktorá sa teplotou týchto teriem premenila na honosnú sieň; lavice sú v nej usporiadané tak, že všetci, čo tam sedia, si môžu regulovať potenie alebo vychutnávať také teplo, aké si želajú tým, že si volia vyššie alebo nižšie umiestené lavice (schody). Jaskyňa i lavice kúpeľa sú následkom ustavičného kvapkania horúcich prameňov pokryté červenou, bielou a zelenou hmotou, ktorá je veľmi pekná a lahodí oku.

         Keď som sa kúpal v najväčšom kúpeli, kde bolo veľa mužov i žien, akýsi vtipný muž, aby pobavil spoločnosť, tajne vyliezol pod strechu, čo pokrývala, kúpeľ, vrhol sa do vody a chvíľu ostal pod vodou, držiac sa schodíkov na dne; vtom sa do kúpeľa cez kanál, ktorým sem vtekala voda, prešmykol had a veľa žien sa ho zľaklo. Muž v úsilí pokračovať v službe spoločnosti a dobrej nálade, ako prvý chcel zneškodniť hada a oslobodiť dámy. To sa mu v krátkom čase úspešne podarilo, chytil hada oboma rukami, zdvihol ho nad vodu, vložil si ho do úst a odhryzol mu hlavu. Pretože si ma získal svojou dobrou náladou, poslal som poň do kúpeľa a keď som sa dozvedel, že je zamestnaný v bani, pýtal som sa ho okrem iného, či videl prírodný vitriol v kryštáloch, čistý a hotový na používanie, a v ktorej bani. Nato odpovedal, že ho videl na mnohých miestach, ale v najväčšom množstve v bani, v ktorej bola zastavená práca, lebo sa tam na niektorých miestach prepadla zem; bolo to blízko Banskej Štiavnice. Preto o dva alebo tri dni ma prišiel navštíviť do Štiavnice a doniesol kahance a banícke šaty pre mňa a dvoch priateľov. Išli sme s ním do podzemia, kým sme neprišli na miesto, kde mi na moju veľkú spokojnosť ukázal veľké množstvo vitriolu, ktorý vyrastá zo skál a zeme, z dlážky a zo stien chodieb takisto, ako keď sa kryštalizuje náročky v nádobe a nevisí zo stropu v podobe ľadových cencúľov, ako som to videl na mnohých iných miestach.

         Sklené Teplice patria grófovi Lippaymu; z jeho rodu pochádzal učenec Polycarpus Procopius Bocanus, ktorého pred časom vyslal bratislavský arcibiskup, aby podal správu o zvláštnostiach tohto kraja; smrť mu však znemožnila publikovanie poznámok.

Vo Vyhniach, asi na štyri anglické míle od Sklených Teplíc a päť alebo šesť od Banskej Štiavnice, sú tiež teplé kúpele. Vytvárajú sa v nich červené usadeniny a tuhnú na kameň; doniesol som si z nich kusy s priemerom päť až šesť cólov. Vzal som si aj veľký kus tejto skamenenej vody, ktorý vypadol z odtokovej rúry a vidno na ňom ešte vodné vlny. Odtoková rúra, hoci je z .dreva, sa vôbec nezmenila, lebo ležala dlho pod ním. Avšak trámy, z ktorých stavali steny kúpeľa, boli také stvrdnuté, že tie, čo ležali bezprostredne nad vodou, sa úplne zmenili na kameň. Bolo celkom príjemné pozorovať, ako príroda podporuje dielo ľudských rúk a z trámu jedle vytvára kamenný stĺp. Nie div, že drevo pod vodou ostalo nezmenené, kým nad vodou sa veľmi zmenilo. Vody sú tam horúce a všetko, čo obsahujú, je natoľko prchavé, že stúpa s parami kúpeľa nahor. Pamätám sa, že som si v budínskom kúpeli so zelenými piliermi všimol, ako sa výpary z kúpeľa zrážajú na vysokej kupole, ktorá ho zaklenuje na železných tyčiach, ktoré sa pnú od stĺpa k stĺpu, i na hlavici pilierov a vytvárajú dlhé kamene ako ľadové cencúle, ktoré visia na všetkých spomínaných miestach ako v mnohých podzemných jaskyniach, najmä v Anglicku v jaskyni Okey v Somersetshire a v jaskyni Pooles v Darbyshire. Aj síra, ktorá sa vyskytuje vo veľkom množstve v mnohých teplých prameňoch, sa ustavične vyparuje a nenájdete ju v kúpeľnej vode, keď ju varíte alebo odparujete. Domnievam sa preto, že ak ju chceme objaviť, je rozumnejšie hľadať ju mimo vody než v nej. Nebol som väčšmi sklamaný vo svojej domnienke než ten, čo pozerá na západ, keď chce vidieť východ slnka, a nie na východ. Potom som videl síru usadenú na mnohých miestach nad bazénom, ktoré zachytávali výpary z horúcej vody. Aby som v tejto veci uspokojil ešte väčšmi svoju zvedavosť, dal som raz v Badene v Rakúsku otvoriť potrubie, cez ktoré jednostaj tiekla voda, a vybral som vlastnoručne zvnútra potrubia do niekoľkých škatúľ látku, ktorá sa ťažko dala odlíšiť od sírneho kvetu. Jedného dňa som kráčal po uhličitom kúpeli v Badene a naklonený cez zábradlie rozprával som sa s priateľmi, ktorí sa tam tiež kúpali, zrazu som zbadal, že moje gombíky a všetko strieborné, čo som mal pri sebe, ožltlo a nadobudlo peknú zlatú farbu, hoci som bol v značnej vzdialenosti od vody. To ma priviedlo na myšlienku urobiť pokus, ktorý spočíva v tom, že som zavesil mincu v kúpeli asi na jednu alebo i viac stôp nad vodou, aby som zistil, aké zmeny na nej nastanú a za aký čas. Tá, čo bola ďalej od vody, sfarbila sa za minútu a tá, čo bola bližšie, za pol minúty.

         Vráťme sa však do Vyhní, kde sú dva dobré kúpele a ďalší, do ktorého napúšťajú vodu použitú v predchádzajúcich a volajú ho hadím kúpeľom podľa množstva hadov, ktoré sa doň schádzajú a hovejú si v ňom, keď ho naplnia teplou vodou.

         Tridsiateho marca som odcestoval z Banskej Štiavnice cez Sklené Teplice a Horné Opatovce, kde je dom bratislavského arcibiskupa. Keď som prešiel cez Hron, ocitol som sa medzi horami. Na jednom mieste vybudovali od jedného vrchu po druhý zemné násypy, ktoré mali chrániť kraj a zabrániť tureckým vpádom do Kremnice. Potom sme pokračovali v ceste pozdĺž zlatej rieky a žltého potoka, v ktorom hore v baniach vymývajú všetku rudu, až sme napokon prišli do mesta.

         Kremnica je malé mesto, má však veľké predmestie a je vysoko položená.

Kostol sv. Jána obďaleč mesta je vraj najvyššie položený v celom Uhorsku. Je najstarším banským mestom a je najbohatšia na zlato spomedzi siedmich banských miest v tejto oblasti; sú to Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a Banská Belá.

         V kremnickej zlatej bani sa pracuje už deväťsto päťdesiat rokov; baňa je asi deväť alebo desať anglických míľ dlhá a je v nej cuniculus alebo horizontálna chodba, dlhá osemsto siah, a nazývajú ju Erbstolln. Je v hĺbke okolo stosedemdesiat siah. Do bane nezostupujú po rebríku, ale sa spúšťajú dole na lane, na konci ktorého je pripevnený kožený pás alebo sedadlo; pás je široký a rozdelený zvyčajne na dve alebo tri časti, ktoré možno posúvať podľa potreby a vytvoriť tak sedadlo pomerne pohodlné i pre tých, čo nie sú naň navyknutí. Takýmto spôsobom spúšťajú dolu každého, čo schádza do bane cez jednu zo šácht alebo zvislých dier, ktorých je šesť: l. Rudolfova, 2. kráľovnej Anny, 3. Ferdinandova, 4. Matejova, 5. Windšachta, 6. Leopoldova. Ja som zišiel šachtou cisára Rudolfa. Pokojne som sa spúšťal otáčaním veľkého kolesa, na ktoré je pripútané lano, stoosem siah hlboko do zeme. A keď som pobudol niekoľko hodín v bani, vytiahli ma hore cez Leopoldovu šachtu alebo Leopoldovu jamu do výšky okolo stopäťdesiat siah, čo prevyšuje o jednu tretinu výšku pyramíd. Na dne šachty ma netrápil strach, že som tak hlboko pod zemou, lebo som si uvedomil, že som ešte približne tritisíc míľ od stredu zeme, a predstavoval som si, že som v studni. Šachta je zo všetkých strán od dna až po povrch obostavaná jedľovými kmeňmi poukladanými nad seba a týmto spôsobom sú upravené všetky tie šachty, ktoré nie sú zo všetkých strán obklopené skalou.

         Veľa zrudnených žíl sa tiahne na sever a na východ. Čiže idú smerom k jednej, druhej alebo tretej hodine, ako tu hovoria, lebo baníci sa riadia pod zemou kompasom rozdeleným namiesto na tridsaťdva dielov (také sa používajú na mori) na 24 dielov a tie sa delia ako na hodinách na dvakrát dvanásť dielov. Zlatá ruda je biela alebo čierna, niektorá červená alebo žltá. Za najlepšiu pokladajú bielu rudu s čiernymi škvrnami alebo ležiacu v blízkosti čiernych žíl. Táto ruda nie je dostatočne bohatá, aby sa dalo z malého množstva zistiť, koľko kovu obsahuje. Preto rozdrvia veľké množstvo rudy a vymývajú ju v potoku, čo tečie blízko mesta. Celý potok rozdelený na prúdy preteká ustavične cez rudu a vymýva horninu z kovových častí, a tak potok, nad mestom ešte čistý, tým že preteká toľkými zariadeniami a množstvom rozdrvenej rudy, mení sa pod mestom na tmavožltý prúd a má farbu okolitých vrchov. Okrem šiestich dní v roku - dvoch na Vianoce, dvoch na Veľkú noc a dvoch na Turíce, keď potok podobne ako baníci prestane pracovať a môže prúdiť čistý vo svojom koryte.

         V tejto bani sa našli aj kusy rýdzeho alebo panenského zlata; niektoré som videl v cisárskej klenotnici a v umeleckých zbierkach saského kurfirsta. Jeden z nich je veľký ako dlaň, iné sú menšie a v jednom bielom kameni je veľa žiliek rýdzeho zlata, ale také kusy sú veľmi zriedkavé.

         Obyčajná žltá hlina z okolia Kremnice, najmä z vrchov na západe, hoci ju nepokladajú za rudu, obsahuje trochu zlata. Na jednom mieste som videl, že odkopali veľkú časť vrchu a zeminu spracúvali rovnakým spôsobom ako drvenú rudu so značným ziskom.

Matej Dollinger, hlavný úradník kremnických baní, vynašiel nedávno mlyn, ktorý drví rudu jemnejšie než dovtedy, a tým vynálezom získal značné množstvo zlata z horniny, z ktorej by inakšie nič nevyťažil. V jeho dome som videl mnoho druhov nerastov. Veľmi milo ma prijal a keď som bol na dne zlatej bane, poslal mi dolu do daru vynikajúce víno, ktoré som mal vypiť na cisárovo zdravie.

         Niektoré chodby v tejto bani sú vytesané do skaly a keďže ich dlho nepoužívali, znova zarástli. Všimol som si, že sa steny niektorých navzájom tak priblížili, že sme pomedzi ne ledva prešli, hoci boli predtým dostatočne široké, aby sa tade dala vyvážať ruda; stalo sa to najmä na vlhkých miestach. Chodby zrastajú  nie zhora smerom ku dnu, ale od jednej steny k druhej.

         Rudu pod zemou dopravujú z jedného miesta na druhé alebo ku dnu šachty (odkiaľ ju potom vyťahujú hore) v debni alebo truhlici, ktorú nazývajú hundt alebo pes. Pohybuje sa na štyroch kolesách, vzadu je vyšší než vpredu, na dne má železný klin, ktorý zapadá do drevenej drážky idúcej stredom dna každej chodby, takže nemôže vybočiť a drží sa v prostriedku. Týmto spôsobom môže aj malý chlapec tlačiť veľkou rýchlosťou pred sebou, bez svetla cez temné chodby bane, tristo alebo štyristo funtov rudy alebo zemi tej horniny, kamkoľvek mu prikážu. Bolo pre mňa čosi nové počúvať ich rachot v bani, meniaci sa podľa toho, či sa k nám približovali alebo vzďaľovali, pozorovať, ako prudko vybiehajú zo skál, vyklopia obsah vozíka na mieste, kde vykladajú rudu, obrátia sa a rovnako rýchlo sa vracajú do svojich temných jaskýň.

         Od tohto náradia sa neveľmi líši iný vozík, ktorým dopravujú rudu z bane alebo z vrchov dolu k stupám, kde ju drvia a vymývajú. Ibaže namiesto klina má osem kolies alebo štyri kolesá a štyri valce a dráha z jedľového dreva je postavená tak, že valce sa ľahko valia po jedľových kmeňoch. Valce a kolesá sú upravené tak, že sa vozík nemôže prevrátiť ani vybočiť z dráhy a riadiť ho môže aj dieťa, ba neraz zvládne túto prácu aj pes. K jednej stupe dovezú týždenne tristo alebo štyristo plných vozíkov, pričom každý vozík obsahuje štyristo funtov nákladu.

         Keď som bol v bani, boli v nej dva druhy nebezpečných výparov i ďalšie, ktoré neboli také jedovaté, aby zadusili človeka v krátkom čase. Jeden z plynov bol v šachte, druhý v štôlni, čiže v rovnej chodbe. Lampy tam síce neboli, baníci sa však odvážili vojsť do nich na krátky čas. Dolu do výparu, ktorý bol v šachte, sme spustili baníka päť alebo šesťkrát; zakaždým sme ho vytiahli, len čo sme videli, že mu zhasla lampa. Toto miesto je veľmi jedovaté, najmä keď je vysoká hladina vody, lebo vtedy výpar prudšie stúpa; iné výpary v štôlni sa pokúšajú odstrániť vetraním tak, že vykopú do nej ďalší otvor.

Rozprávali mi, že výpary usmrtili naraz dvadsaťosem ľudí v štyroch štôlňach, v každej po sedem. Pri zostupovaní do Leopoldovej šachty mali veľké ťažkosti s výparmi, ktoré odstránili tak, že k stene šachty alebo jamy pripevnili zhora až po dno rúru. Keď sa ukázalo, že to nestačí, do otvoru šachty vtesnali širokú plochú dosku, ktorá zakryla a uzavrela jamu, alebo. tesne priľahla k jej stenám okrem miesta, kde bola rúra; tak vyhnali všetok vzduch z jamy cez rúru. Túto operáciu museli často opakovať. Teraz majú niekoľko nových vetracích otvorov vedúcich do šachty a vzduch je v nej dobrý a dostačujúci; i mňa cez ňu vytiahli bez najmenších dýchacích ťažkostí.

         Roku 1642 vznikol požiar v Altermannovej prednej šachte, dlhej sto siah, nedbalosťou chlapca, ktorý čistil knôt svojej lampy drevom. Zhorelo v nej päťdesiat mužov. Všetkých vyniesli hore okrem jedného, o ktorom neskôr zistili, že ho rozožrali žeravé vody v bani a neostalo nič ani z jeho tela, ani z kostí - našli iba kusy šiat.

V bani sa nachádza vitriol, a to biely, červený, belasý a zelený, a sú tam aj vitriolové vody. Našli tam aj látku vystupujúcu zo zlatej rudy v podobe malých ako ihla špicatých jagavých častíc purpurovej farby; jej materský nerast je žltý ako síra a nazývajú ho antimon zlata. Našli tam aj krištáľ a niektoré jeho kusy boli sfarbené na žlto.

         Blízko zlatej bane v tamojších horách je v hĺbke asi osemdesiat siah aj vitriolová žila. Zemitá hornina alebo ruda, z ktorej sa ťaží, je červenastá, zavše aj zelenkastá. Rudu nasypú do vody, po troch dňoch vodu zlejú a varia ju sedem dní v olovenej nádobe, kým sa nepremení na hustú, zrnitú belavú hmotu, ktorú potom kalcinujú v peci a použijú pri výrobe Aqua fortis, alebo lúčavky, ktorú potrebujú v Banskej Štiavnici.

Na mieste, kde drvia zlatú rudu, položia základy z troch yardov hrubej vrstvy dreva, na ne umiestia rudu zaliatu vodou, ktorú drvia a tlčú dvadsiatimi štyrmi tĺkmi s okovaným spodkom. Tĺky dvíhajú štyri kolesá, jedno koleso šesť tĺkov. Vodu vytekajúcu z rozdrvenej rudy zachycujú do malých jám alebo nádrží, ktorých je zvyčajne sedem alebo osem za sebou. Potom ju napustia do veľkej jamy s rozlohou takmer pol akra a keď sa usadí, vypustia ju von.

         Zlatú rudu rozdrvenú na prášok nazývajú šlichom. Najviac zlata obsahuje ruda, ktorá sa po drvení nachádza v bezprostrednej blízkosti tĺkov. Stupy pracujú bez prestania vo dne v noci. Na svietenie pritom používajú lúče z jedľového alebo iného živičnatého dreva.

Šlich vymývajú tak dlho, kým zo sto funtov nezískajú asi pol alebo jednu celú uncu zlata a striebra, z čoho väčšia časť - zvyčajne dve tretiny - je zlato (lebo kremnická zlatá ruda sa vyskytuje zriedka bez prímesi striebra a najlepšia štiavnická strieborná ruda obsahuje jednu osminu zlata v pomere k striebru). K šlichu pridajú vápenec a trosku a tavia ich spolu v taviacej peci.

         Pri prvom tavení sa získava takzvaný liach. Tento liach pražia spolu s kamenným uhlím, aby bol ľahší, aby sa jeho hmota otvorila, aby bola porózna, a potom ho nazývajú rost. K rostu pridajú piesok podľa potreby a tavia ho znova v taviacej peci, odkiaľ vyteká do nádoby; ďalej postupujú ako pri tavení striebra. Majú ešte rozličné iné spôsoby ako získať zlato z rozdrvenej rudy a nemôžem odolať, aby som nerozpovedal ešte jeden spôsob bez pridania olova. Rozdrvenú rudu viackrát premyjú, potom ju v podobe prášku vysypú na kusy súkna. Mierny prúd vody za stáleho miešania odplaví zemité, ílovité a ľahšie časti, kým ťažšie kovové časti ostávajú na súkne. Podobný postup je aj s ovčími kožami a vlnou, ktoré rozprestrú vo vode vytekajúcej z vymývacieho zariadenia alebo v potokoch prameniacich vo vrchoch bohatých na zlato. Kým voda a tekutá časť sa z nich vyplavia, pevnejšie, ťažšie a kovové súčiastky sa na nich zachytia; týmto spôsobom ktosi získal zlaté runo. Pokračujme však v opisovaní postupu so súknom. Súkno, na ktorom sa zachytila ruda, vymyjú v niekoľkých nádobách, vodu nechajú ustáť, potom ju zlejú z usadenín, ktoré znova premyjú a premiešajú v niekoľkých nádobách, napokon ich pokropia ortuťou a dve-tri hodiny ich dôkladne miesia. Keď ich znova premyjú v drevenej nádobe, oddelia tie časti, ktorých sa ortuť nedotkla. Udierajúc nádobu o nohu stĺkajú zlato a ortuť do amalgámu a zatláčajú ho do jedného kúta nádoby. Z amalgámu sa usilujú scediť toľko ortute, koľko sa len dá, najprv cez hrubé, neskôr cez jemné súkno. Ostávajúcu hmotu dajú na perforovaný plech, ktorý položia na hlbokú nádobu zasadenú do zeme; na dno nádoby dajú aj ortuť. Nádobu prikryjú vrchnákom, ktorý zatmelia, zapália pod ňou kamenné uhlie a ortuť, ktorá ešte ostala v zlate, pretečie k ortuti na dne nádoby. Napokon zlato vyberú a hodia do ohňa, v ktorom sa vyčistí.

         Po niekoľkých dňoch, keď som si pozrel všetky pozoruhodnosti Kremnice; odcestoval som do Banskej Bystrice. Prešiel som cez hory ležiace na východ od Kremnice. Na jednom vrchu nad cestou stojí veľká osamelá skala či bralo. Tieto vrchy dodávajú drevo pre potreby zlatej bane. Pokračovali sme v ceste a dostali sme sa do blízkosti dediny Uľanka (?), kde sa nachádza ortuť. Keď sme prešli cez ortuťové hory, prišli sme znova k rieke Hron, pri ktorej leží Banská Bystrica. Cez rieku vedie do mesta drevený most a vzhľadné zariadenie, pozostávajúce z brvien a postavené priečne cez rieku, zachytáva drevo, ktoré púšťajú na vodu desať míľ vyššie, tam, kde je veľa dreva. Pomocou tohto zariadenia ho neprácne a bez výdavkov dopravujú do Banskej Bystrice, kde ho používajú pri spracúvaní medenej rudy a pri pražení, tavení a skujňovaní medi.

         Banská Bystrica je krásne mesto, na hornom konci má veľké námestie, kde stojí pekná veža. Zámok je tiež pozoruhodný, je v ňom kostol zastrešený medeným plechom. V kostole je veľa sôch vyrezávaných z dreva a niekoľko relikvií, a hoci kostol je v rukách luteránov, ktorí sa ináč o tieto veci nestarajú, sú tu starostlivo opatrované. Všimol som si, že už aj v niektorých luteránskych kostoloch v Nemecku, napríklad v Norimbergu a v Magdeburgu, relikvie, ktoré tam ostali, neodstránili a uchovávajú ich ako pamiatky.

V tomto meste a na jeho okolí sú najväčšie medené bane v Uhorsku. Pretože meď je veľmi pevne zrastená s kamenitou horninou alebo rudou, oddeľuje sa od nej veľmi prácnymi a zložitými postupmi. Vyťaženú medenú rudu štrnásťkrát pražia a tavia, prv ako je vhodná na ďalšie spracovanie. Najprv ju tavia spolu s kameňom, ktorý nazývajú Flusslein, s jej vlastnou troskou a s kýzom, alebo s určitým druhom pyritu. Potom ju dopravia do pražiarne, kde ju vysypú na veľkú hranicu dreva, ktorú pod ňou zapália. Takýmto postupom sa ruda upraží na takzvaný rost a to sa opakuje sedem alebo osemkrát. Potom sa znova taví v taviacej peci, navyše v dvoch peciach v Moštenici a dvakrát sa spracúva v hámroch. Tavia tam aj kýz dovážaný z Jasenia. Roztavený kýz používajú pri tavení striebra.

V Moštenici, neďaleko odtiaľ, získavajú striebro z medi oddeľovaním takto: k roztavenej medi pridajú olovo a roztavenú zmes vyberú železnými lyžicami alebo naberačkami. Keď vychladne, uložia ju na mreže zhotovené zo železných tyčí a udržiavajú pod ňou prudký oheň, kým sa striebro a olovo neroztavia a neprepadajú cez otvory medzi tyčami. Keď meď prejde posledným tavením a je hotová na používanie, rozsekajú ju na kusy veľkými kladivami s ostrou hranou. Každé kladivo uvádza do pohybu vodné koleso, ktoré ho prudko dvíha do výšky. Na ďalšie spracúvanie a tvarovanie medi na nádoby alebo plech majú iné kladivá, ploché alebo oblé, podľa toho, ako chcú meď upraviť. Správca závodu v Banskej Bystrici bol veľmi úslužný, umožnil nám pozrieť si všetko, čo sme si priali, navyše mi poslal milý dar - víno a kuriatka - a napísal list prefektovi medenej bane v Španej Doline, aby mi ukázal v bani všetko mimoriadne a zaujímavé.

         Špania Dolina je mestečko ležiace vysoko medzi dvoma vrchmi v chotári rovnakého názvu, asi jednu uhorskú míľu od Banskej Bystrice. Keď sme prišli do toľkej výšky, celé okolie bolo pokryté snehom. V dolinách a po celej ceste z Banskej Bystrice sme sneh nevideli, takže keď sme šli ku vchodu do bane v baníckom odeve, vzduch sa nám videl veľmi ostrý; odev sa skladá z plátenného kabáta a z nohavíc, z vystuženej okrúhlej čiapky pripomínajúcej dno klobúka, z koženej zástery a z dvoch kusov kože priviazaných na kolená na ochranu týchto častí tela pred nárazmi o kameň alebo prepadajúcou zemitou horninou. V bani nám bolo pomerne teplo.

         Do bane som zišiel cez štôlňu nazvanú Dachstoln. Ostal som v nej niekoľko hodín a navštívil som jej najzaujímavejšie miesta. Strmý zostup do bane zabezpečujú kmene stromov s hlbokými zárezmi alebo vrubmi, o ktoré si zostupujúci opierajú nohy. S vodou nemajú ťažkosti, lebo baňa je vysoko vo vrchu, takže voda môže odtekať. Je tam však prach, ktorý dusí a dráždi, a jedovaté pary. Na jednom mieste v bani mi ukázali spôsob, ako odstraňujú veľmi nebezpečné výpary dúchacími mechmi, ktoré sú v činnosti niekoľko dní. Na viacerých miestach sú výpary také silné, že hatia prácu baníkov. Tieto výpary sa nevyskytujú iba tam, kde je veľa ílu alebo iných podobných látok, ale i v skalnatej hornine. Ukázali mi miesto, kde boli zhubné výpary v takej tvrdej skale, že ju nedokázali nástrojmi rozlámať. Zostup tu vybudovali pomocou strelného prachu, ktorý vkladajú do hlbokých okrúhlych dier v skale a potom ho odstreľujú.

         Mnohé z baní sú v skalnatej hornine, takže môžu byť v prevádzke bez výdrevy. Niektoré chodby ležia medzi skalami a zemitou horninou, takže na jednej strane sú vystužené jedľovými kmeňmi, na druhej strane skalou. Chodby tam nie sú také pravidelné ako v Kremnici, ba niektoré nie sú ani vodorovné a nepribližujú sa ani k zvislému smeru, ale mierne klesajú alebo stúpajú a je v nich veľa rozsiahlych trhlín. Na jednom mieste, kde sme šikmo zostupovali smerom k zaujímavému úseku bane, zistili sme, že sa zemina zosypala a zatarasila chodbu. Jeden z našich sprievodcov nebol ochotný obchádzať toto miesto a pretože zemina bola ešte kyprá, urobil do nej dieru a prekopával si cez ňu cestu, hoci zemina naň jednostaj padala a zasypávala ho. Napokon sa cez ňu prekopal, padol dole. medzi baníkov a spolu s ním množstvo hliny. Tí však rýchle naložili hlinu na vozíky a hunty, o ktorých som sa už predtým zmienil, a chlapci ju tak rýchle poodvážali, že zakrátko bola chodba znova vyčistená až po miesto, kde nás sprievodca opustil.

         Žily sú v tejto bani veľmi mocné, mnohé z nich sa nazývajú cumulatae (nakopené) a sú veľmi bohaté na kov. V sto funtoch rudy je zvyčajne dvadsať funtov medi, zavše aj tridsať, štyridsať, päťdesiat, ba dokonca až šesťdesiat. Neraz je ruda tak tesne spojená so skalou, že sa iba veľmi ťažko dá od nej oddeliť, a zavše tvoria ruda a skala súvislú masu alebo skalu, s tým rozdielom, že jedna časť skaly obsahuje meď, kým druhá nie. To sa dá ľahko a na prvý pohľad rozlíšiť podľa farby, lebo medená ruda, najmä najkvalitnejšia, je zväčša žltá alebo čierna. Čistá medená ruda je žltá, kým čierna obsahuje aj malé množstvo striebra.

         V tejto bani sa vyskytujú aj rozličné druhy vitriolu: biely, zelený, belasý a priesvitný jasnočervený. Je tam aj zelená zemina a či usadenina zelenej vody, nazývaná horská zeleň, ktorú používajú maliari. Vyskytli sa tam okrem toho aj kamene krásnej zelenej a modrej farby a jeden druh, na ktorom sa našli tyrkysy, a preto ho nazvali matkou tyrkysu.

Sú tam aj dva pramene vitriolovej vody, ktorá premieňa železo na meď, a nazývajú ich starým a novým cementom. Pramene vyvierajú hlboko v bani a železo ostáva v ich vodách zvyčajne štrnásť dní. Tieto vody sú veľmi výnosné, lebo aj najhorší druh železa i staré nepoužiteľné železo premieňajú na najčistejší druh medi, ktorá má pred inými druhmi tú prednosť, že je poddajnejšia, tvárnejšia a ľahko sa taví. Ja sám som ju tavil bez ťažkostí, bez pridania iných látok, kým medená ruda sa musí niekoľkokrát pražiť a taviť, kým sa dá použiť. Z tohto druhu medi som vybral väčšie množstvo zo starého cementu a vybral som aj kus medi srdcovitého tvaru, ktorý ležal vo vode jedenásť alebo dvanásť dní. Zachoval si pôvodnú podobu, no kým predtým bol z dokonalého železa, teraz je z medi. Niektorí však nechcú pripustiť, že je to premena jedného kovu na iný, a tvrdia, že keď sa cementačná voda obsahujúca vitriolum Veneris (Venušin vitriol) stretne s telom ako Mars (železo), ktoré je ochotné prijať ju, odovzdá mu Venušu a tá okamžite prenikne tak hlboko do Marsa, že dokáže dividere et imperare (rozdeliť a vládnuť), až ho napokon zvrhne a nahradí ho svojím vlastným telom.

         Keď sa v tých prameňoch mení železo na meď, často sa oddelí veľa častíc, ktoré sa usadia na dne v podobe prášku, ale nie je to už železo, lež meď. Vybral som taký prášok z vody a roztavil som ho na vynikajúcu meď. Keby sa teda železo nepremenilo na meď, neviem, kam by sa bolo podelo. Videl som pokus umele napodobniť proces, ktorý príroda tak prirodzene uskutočňuje v bani, a podľa môjho názoru bol tento pokus úspešný.

Keď som videl mnohé z najzaujímavejších miest v bani, vrátil som sa do domu správcu banského závodu v Španej Doline a v izbe som sa obliekol znova do svojich šiat. Potom nás správca milo pohostil. Ukázal mi mapu bane, v ktorej sme strávili väčšinu dňa, a v mierke plány všetkých miest, kde sme boli, takže sa dali zmerať dĺžky a vzdialenosti všetkých chodieb a miest v bani. Bolo veľmi milé vidieť takú veľkú kresbu alebo obraz utešeného podzemného mesta. Nemôžem ho nazvať inakšie, lebo je v ňom viac stavieb ako v mnohých mestách. Rozlohou prevyšuje väčšinu miest  a počet jeho obyvateľov je značný. Majú tu obdivuhodný poriadok, ich hodiny sú presné, ich odpočinok nerušený, po práci nasýtení a spokojní odpočívajú osem hodín v skalnej priehlbine po tom, čo strávili rovnaký čas v práci. Okrem mapy mi ukázal veľa zaujímavých nerastov, ktoré si priniesol z bane. Horúca medená ruda, ktorú hádzali do vody, spôsobila, že voda, čo vyviera blízko hôr, je ako prírodný teplý kúpeľ. Keď som obdivoval cementačné vody a ich zaujímavý účinok na železo, obdaril ma viacerými peknými exemplármi a medenou reťazou, ktorá sa premenila v tých vodách. Z tohto druhu medi vyrábajú pekné nádoby a čaše; pili sme z jednej z nich, bola pozlátená, ozdobená vsadeným kusom bohatej striebornej rudy a bol na nej vyrytý nápis:

 

Eisen ware ich, Kupfer bin ich,

Silber trag ich, Goldt bedeckt mich ...

 

Železom som bola, meďou som sa stala,

obsahujem striebro, pokrýva ma zlato ...

 

* Cisárov zisk podľa výpočtov dosahoval stodvadsať tisíc funtov šterlingov ročne. Ak sa však nájdu hlbšie alebo bohatšie žily a postupne sa objaví viac prameňov vitriolovej medi, jeho príjmy sa zvýšia. Je viac ako pravdepodobné, že čas ich vynesie na svetlo ešte oveľa viacej, lebo v Smolníku a na iných miestach blízko Karpát sa už využíva niekoľko takých prameňov. No ak so zreteľom na ušľachtilosť týchto prameňov, obsahujúcich pravú zrelú Venušinu soľ, bude mať niekto šťastie objaviť a experimentálne dokázať, možnosť využitia prameňov a studní, ktoré sú nasýtené lunárnym vitriolom, a naučí sa dokonale prispôsobovať kovové predmety sile a účinku týchto vôd, zvýši sa potom ich zužitkovanie premieňaním, dosahujúce teraz pomer viac než desať k jednej, približne na sto k jednej. Využívanie týchto baní a spracovanie kovov môžu sa skutočne časom stať najvzácnejšími klenotmi cisárskej koruny.

Zo Španej Doliny sme prišli do Štubne (Turčianskych Teplíc), mesta ležiaceho tri uhorské míle od Banskej Bystrice a dva od Kremnice. V mestečku pri potoku sú viaceré teplé kúpele, ktoré sú veľmi obľúbené a navštevované. Voda je v nich veľmi čistá, páchne sírou a sú v nej zelené usadeniny. Drevo farbí na zeleno a na čierno, ale farbu kovov nemení tak rýchlo ako väčšina tunajších vôd. Nechal som v nej peniaz celú noc a ledva bol sfarbený. Voda vyviera zdola a do kúpeľa vniká cez diery v dlážke.

         Teplota vody v kúpeľoch zodpovedá teplote vody v kráľovských kúpeľoch v Anglicku. Je ich sedem: prvý kúpeľ je pre šľachticov, druhý pre vznešených pánov, tretí je pre sedliakov, štvrtý pre sedliačky, piaty pre žobrákov, šiesty pre tých, čo sú nakazení venerickým luesom, a siedmy pre cigánov. Tieto kúpele ležia na rovine obkolesenej zo všetkých strán horami, najbližšie z nich sa tiahnu na východ. Ten istý horský hrebeň je z druhej strany bohatý na kovy. Bol som v jednom z kúpeľov a zdržal som sa tam príliš dlho, lebo som stretol milú spoločnosť. Mal som potom ťažkosti z teplej vody, preto neschvaľujem ich zvyk v kúpeľoch veľa jesť, piť a spať.

         Zo štubnianskych kúpeľov (Turčianskych Teplíc) sme cestovali cez rieku Nitru popri Prievidzi, veľkom meste po ľavej ruke, do Bojníc. V Bojniciach je tiež päť prírodných kúpeľov s mierne teplou vodou a príjemne sa v nich kúpe, lebo uhorský palatín gróf Pállfy ich veľmi zveľadil a všetky zakryl veľkou spoločnou strechou.

         Prvý kúpeľ je pre šľachticov, je vybudovaný z kameňa a zo všetkých strán vedú doň kamenné schody; ostatné štyri sú z dreva, sú veľmi úhľadné a dobre vystavané a bolo to pre nás veľmi zábavné dívať sa, ako sa v nich chlapci a dievčatá obratne ponárali zakaždým, keď sme im niečo hodili do vody. V tomto kraji rastie veľmi veľa šafranu. Z Bojníc sme cestovali dve uhorské míle do Vesteníc a nasledujúceho dňa sme prišli do Trenčína, ktorý leží na štyri uhorské míle od Vesteníc; ale tie míle sú také dlhé, že sme sa vydali na cestu pred východom slnka a do cieľa našej cesty sme prišli večer o ôsmej.

         Trenčín je úhľadné mesto ležiace nad riekou Váh, cez ktorý vedie drevený most. Námestie je pekné, jezuitský kostol vzhľadný, hrad je situovaný veľmi vysoko, dobre viditeľný na dvadsať anglických míľ a patrí grófovi Illésházymu. Na míľu od mesta sú dva teplé kúpele a na okolí je veľa minerálnych prameňov. Stretli sme sa tam s grófom Rothallom, ktorý bol na ceste od cisára na rokovanie do Prešova so splnomocnencami sedmohradského kniežaťa Abaffiho. Poveril som niektorých jeho sprievodcov, aby preskúmali soľné bane v tom meste, alebo niektoré iné, a to podľa inštrukcií, ktoré som im dal, potom som o tejto veci dostal od nich správu.

         Na pol hodiny chôdze od Prešova, v hornom Uhorsku, je veľmi známa soľná baňa. Od miesta, kde sa schádza do bane, po dno je okolo stoosemdesiat stôp hlboká. Baníci sa do nej spúšťajú najprv na lane a do nižších častí zostupujú po rebríku. Baňa je zväčša v zemitej, a nie kamenitej hornine. Soľné ložiská sú tam rozsiahle a našli sa už aj kusy vážiace desaťtisíc funtov. Soľ zvyčajne vyrúbu v tvare veľkých, dve stopy dlhých a jednu stopu hrubých hranolov a na používanie ju potom lámu a melú medzi dvoma mlynskými kameňmi.

V bani je zima a vlhko, ale soľ, keďže je kamenná, sa nerozpúšťa ľahko, alebo pôsobením pary a vlhka sa z nej rozpúšťa iba malé množstvo. Napriek tomu je voda v bani nasiaknutá soľou v takej miere, že ju vyťahujú vo veľkých vedrách na povrch a varením z nej získavajú černastú soľ, ktorú v tejto krajine dávajú dobytku. Obyčajná kamenná soľ z tejto bane nie je celkom biela, je mierne sivastá. Keď ju rozlámu a zomelú na prášok, obelie, akoby ju boli rafinovali, a pozostáva z malých špicatých čiastočiek alebo faziet. Iný druh soli sa vyskytuje v podobe kociek a tabličiek a iný zas v dlhých cencúľoch.

         Soľ z jednej bane nie je rovnakej farby, je rozlične sfarbená. Ak je silne zmiešaná so zemou, preberá čiastočne jej farbu; a práve tá najčistejšia soľ, pripomínajúca krištáľ, preberá často viaceré farby. V dlhých hranolkoch krištáľovej soli som objavil jemnú belasú farbu. V dome grófa Rothalla vo Viedni som videl veľký kus soli krásnej priesvitnožltej farby. Nájdu sa aj také čisté a tvrdé kusy, že z nich vyrezávajú rozličné figúrky, akoby boli z pravého krištáľu. Zo všetkých uvedených druhov som dostal aj ja niekoľko kusov a priniesol som si ich do Anglicka.

         Je však načase ukončiť toto dlhé rozprávanie o baniach a nerastoch, ktoré sa možno niekomu zdá málo dôležité. Nechcel som však vynechať túto špeciálnu správu, aby som uspokojil tých, čo sa väčšmi zaujímajú o významné prírodné javy na miestach, ktoré málo poznáme a ktoré, pokiaľ viem, neopísal doteraz v Anglicku nikto. Pokračoval som v ceste popri Váhu, prišiel som do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ v nasledujúci deň do Trnavy, ktorá sa rozprestiera na rovine a vidno ju z veľkej vzdialenosti. Mesto sa už spamätáva z požiaru spred šiestich rokov, v ktorom ľahlo popolom. Na druhý deň sme sa znova dostali k Dunaju a prenocovali sme v Bratislave, o ktorej som sa zmienil na inom mieste. Cez Dunaj sme sa preplavili na dvoch kompách a cestovali sme popri homburskej veži a hainburskom kopci, cez mesto Hainburg, Regelsbrunn, Fischamend, Schwechat a dostali sme sa do Viedne.

Veľká časť krajov Uhorska, ktoré som precestoval, sa svojím vzhľadom, odlišuje od Rakúska, ale aj od svojho niekdajšieho vzhľadu. Niektoré miesta vypálili a vydrancovali Tatári a Turci v poslednej vojne, iné zas platia dane  Turkom, preto mnohí žijú skromne, ako vo vojne, aby na seba neupozorňovali. Inde zas žijú v spustošených domoch bez zariadenia a je už čo povedať, keď majú viac ako jednu posteľ, na ktorej spáva hospodár so svojou ženou.

         V krajoch, v ktorých sú lepšie pomery a patria pod cisára, veľká časť obyvateľstva sú luteráni alebo reformovaného náboženstva, trpia však tvrdými opatreniami i strachom a sú nespokojní; a pretože sú nepoddajní; a vytrvalí v názoroch, časom môžu prepadnúť takému zúfalstvu, že keby Turci násilne vtrhli do krajiny, možno by nebojovali proti nim tak tvrdo ako v minulosti. Mnohí sú kalvínskeho vyznania, mnohí sú luteráni; pôvodne v banských mestách boli väčšinou luteráni, ale úradníci sa hlásia teraz k rímskej cirkvi. V Banskej Štiavnici nedávno vzali luteránom veľmi pekný kostol; povedali mi to v Bojniciach a na okolí. Gróf Pálffy nútil všetkých svojich poddaných luteránov, aby zmenili náboženstvo, alebo aby to aspoň prehlásili, lebo inakšie musia opustiť domy a pôdu. Miestami je aj veľa anabaptistov, ktorí sú väčšmi známi zručným spracúvaním perleti než iným. Unitári žijú v najodľahlejších častiach horného Uhorska, smerom na Sedmohradsko, a pripisuje sa im zásluha za to, že rozprávajú všeobecne po latinsky. Ba aj uhorskí katolíci sú veľmi nespokojní pre rozpínavosť Nemcov a ich prechmaty voči nim. Žiarlivo zazerajú na viedenský dvor a domnievajú sa, že dostatočne neoceňuje ich zásluhy a služby a nerešpektuje uhorské privilégiá, ledva vládzu zakryť svoju nespokojnosť, čo môže mať časom zlé následky.